Mýtus sa nikdy nestal,  ale má všeobecnú platnosť. Z tohto pohľadu sú Vianoce najväčším mýtusom. Napriek tomu mu podliehajú ľudia na celom svete, bez rozdielu vierovyznania. Na Vianoce sa začíname pripravovať už na začiatku novembra. Predchádza im zabíjačka, veľké upratovanie, pečenie, veľký nátresk v obchodoch spojený s nakupovaním darčekov, vianočné trhy s vôňou vareného vína, medoviny a perníkov, oslavy Mikuláša či Santa Klausa, posedenia pri kapustnici v práci. A potom hurá každý domov, zvlášť vypravenými vlakmi a autobusmi. Dlho očakávaná magická noc, po zhone príprav je pred nami. Celá krajina, celá zem sa ponorí do polnočného mystéria narodenia Ježiška. Vianoce alebo Kračun, ako nazývali starí Slovania zimný slnovrat !

Naše zdravotníctvo dostáva poslednú 300 eurovú ranu z milosti, ktorú si vyštrajkovali lekári.  Zdravotníctvo, kedysi pýcha socialistického spôsobu života, v ktorom bola  poskytovaná zdravotná starostlivosť zdarma je v ruinách! Stačí sa pozrieť na nedokončený zdevastovaný  nemocničný komplex Rázsochy v Bratislave Lamači. Dnes po 22 rokov trvajúcich reformách, vyzerá pohľad na Slovenské zdravotníctvo ešte horšie ako naše hrady a zámky po tureckých a tatárskych lupičských nájazdoch. Takmer všetky služby a lieky sú spoplatnené a zdravotné poisťovne spoločne s štátnym ministerstvom zdravotníctva sa tvária, že je všetko v poriadku. Bič plieska na konci, ako sme sa presvedčili aj na štrajku lekárov. Ale kto drží bič, a kto ním plieska? Aký bude  koniec všetkým veciam?

Hippokratova prísaha, pomenovaná podľa gréckeho lekára zakladateľa modernej medicíny, je prvý súbor etických pravidiel pre konanie lekára. Na jej text,  prisahajú  lekári dodnes, protože sa považuje sa za prvú podstatnú formuláciu lekárskej etiky. Jej posledná veta znie ako výsmech,  "Ak sa svojho sľubu zrieknem, či ho poruším, zriekam sa aj svojho lekárskeho umenia či poslania" Spondeo ac policeor! Len tak naoko prisahám. Naoko ako naše zdravotníctvo...ako my...? Vo svetle dnešných udalostí v našom zdravotníctve dostala Hippokratova prísaha od našich lekárov riadne na frak!

Počas návštevy Bruselu sa nám pošťastilo navštíviť „Kráľovstvo papierových šiat“. Tak by sme mohli nazvať ateliér Isabelle de Brochgraver. Dnu sme vošli nenápadným  vchodom cez garáž a keďže pani domu nebola doma, sprievodcu po atelieri nám robila Zuzana, inak rodáčka so Slovenska, absolventka známej Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Antverpách. Prehliadku sme začali vo výstavnej sieni ateliéru na prízemí, kde sme si prezreli obrazy priateľa umelkyne a umeleckého vzoru Pierra Lesieura, ktorý sa však samotnej vernisáže výstavy  trvajúcej od 13.10. 2011 do 30.11.2011 nedožil. Zomrel len niekoľko dní pred vernisážou.

Zobudili sme sa dnes rovnako do mrazivého rána  ako pred 22 rokmi. Večer predchádzajúci 17. novembru roku 1989  odznela  predohra v Bratislave a potom sa pochodeň studentských požiadaviek naplno rozhorela v Prahe. Tu sa  začala písať aj posledná kapitola spoločného štátu Čechov a Slovákov. Live motívom  obrodného procesu, ktorého hlavným cieľom bolo zbaviť sa paragrafu č.  4  Ústavného zákona o federácii. Ten zakotvoval vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti. Bolo treba kotvu odrezať a nechať loď vyplávať z prístavu   sociálnych istôt do búrových vôd slobody pohybu, podnikania ,  viery alebo inak povedané zničiť  společenské vlastníctvo výrovných prostriedkov. Hymnou nastávajúcich dní sa stala pieseň Modlitba pre Martu, kde Marta Kubišová  spievala  prosbu  o navrátení vecí verejných do správy ľudu. Dnes však táto pieseň znie ako karaoke. Prečo?