Zobudili sme sa dnes rovnako do mrazivého rána ako pred 22 rokmi. Večer predchádzajúci 17. novembru roku 1989 odznela predohra v Bratislave a potom sa pochodeň studentských požiadaviek naplno rozhorela v Prahe. Tu sa začala písať aj posledná kapitola spoločného štátu Čechov a Slovákov. Live motívom obrodného procesu, ktorého hlavným cieľom bolo zbaviť sa paragrafu č. 4 Ústavného zákona o federácii. Ten zakotvoval vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti. Bolo treba kotvu odrezať a nechať loď vyplávať z prístavu sociálnych istôt do búrových vôd slobody pohybu, podnikania , viery alebo inak povedané zničiť společenské vlastníctvo výrovných prostriedkov. Hymnou nastávajúcich dní sa stala pieseň Modlitba pre Martu, kde Marta Kubišová spievala prosbu o navrátení vecí verejných do správy ľudu. Dnes však táto pieseň znie ako karaoke. Prečo?
K tomu, aby Spomienku na 17. November 1989 pochopila aj mladšia generála, je nutné sa vrátiť do roku 1945, keď sa Košickým vládnym programom vytýčila urýchlená obnova národného hospodárstva zpustošeného behom druhej svetovej vojny a položili sa základy novej sociálnej politiky „v prospech všetkých vrstev pracujúceho ľudu“. Požiadavka znárodnenia nebola v Košickom vládnom programe uvedená, ale všeobecne sa s ňou počítalo. Išlo o požiadavok taký populárny medzi obyvateľstvom, že proti nemu takmer nikdo otvorene nevystúpil. Znárodnenie sa uskutočnilo na základe štyroch dekrétov prezidenta ČSR zo dňa 24. Októbra 1945. Vyhlásené bolo na manifestácii na Václavskom námestí dňa 28. Októbra 1945 v deň výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Znárodnenie bolo chápané jako akt socialnej spravodlivosti, ako odovzdanie výsledkov práce ľudu do jeho rúk. Tu je treba zdôrazniť, že prezident Beneš znárodňoval a nie poštátňoval. Dával podniky a banky do správy štátu, nie preto, aby s nimi štát obchodoval. Beneš tak konal vedome a nie pod nátlakom komunistov. Bol nakonec národný socialista. Na základe jeho dekrétov sa začal formovať „národný majetek“, ktorý bol vo všetkých nasledujúcich ústavách definovaný jako „národný majetok“ alebo „spoločenské vlastníctvo“. Napríklad článok 11 odstavec 1 hovoril: …“štát zriaďuje hospodárské organizácie, hlavne národné podniky, ktorým zveruje časť národného majetku do správy ako samostatným právnickým osobám. Z toho vyplýva, že mimo toho, čo môže byť osobným vlastníctvom, sú všetky výrobné i nevýrobné prostředky v bezpodielovom vlastníctve národa ako celku a podliehajú správe štátu družstvami, ktoré je možné pre tento účel zriaďovať“.
Teda bolo jasne povedné, že hárodný majetek podlieha SPRÁVE, ale vonkoncom nie predaju alebo rozkradnutiu. Toto naše spoločenské vlastníctvo, nám zároveň zaisťovalo reálne právo na prácu. Inými slovami, správca /štát/ bol povinný nám / vlastníkom/ prístup k týmto prostriedkom, aby sme ich mohli užívať pre seba a potreby našej rodiny.Bolo teda jasne stanovené, že štát je iba správcom a preto nemohol s týmto národným majetkom obchodovať ani ho odcudziť.
Dňa 15. júna 1988 v Zákone č. 98 štát v rozpore s vtedy platnou ústavou tento majetek zoštátnil. „Zrušil „národné podniky“ a novo ustanovil „štátne podniky“. Naviac zároveň v §§ 66 tohoto zákona nahradil slová „spravujúci národný majetek“ slovami „ktorý vykonáva právo hospodárenia s národným majetkom“. Týmito slovami umožnil praktickú devastáciu a deštrukciu tohoto majetku bez postihu a bez možnosti kontroly zo strany ľudu – do tej doby vlastníkov národného majetku. Ďalšími zákonnými úpravami umožnill jeho rozpredaj, presnejšie povedané rozkradnutie v medziach zákonov.
Tieto zákony ustanovil vtedajší komunistický režim na poslednú chvíľu, keď už videl, že jeho dni sú spočítané. Bolo by naivné myslieť si, že posledný protagonista „komunistického režimu“ súdruh Jakeš, označovaný ľudovo ako „ kôl v plote“ niekedy pochopil důsledky takýchto úprav zákona. Možno to bola skôr iná vplyvná skupina budúcich vládcov krajiny z „Prognostického ústavu“ , ktorí si už vtedy pripravovali pôdu pre následné rozkradnutie a svoje obohatenie. Výsledky revolúcie, už nech ju nazveme „kabátová“, „ textilná“ či „sametová“, všetci poznáme. Labutia pieseň Marty Kubišovej nech je nám pietnou spomienkou nenaplnených a ukradnutých túžob 17. novembra 1989.
http://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/kubisova-marta/modlitba-pro-martu-10556
S pozdravom „História sa stále mení, stá je len budúcnosť“!
Peter Balog
