„Pacta sunt servanda“ /zmluvy sa dodržiavajú/, zásada v oblasti zmluvného práva, sa stáva opäť skúšobným kameňom maďarsko slovenských susedských vzťahov. Bývalé Československo a Maďarská republika uzavreli v roku 1977 Zmluvu o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel (SVD) Gabčíkovo-Nagymaros . Zmluva definuje výstavbu a prevádzku SVD stranami ako „spoločnú investíciu“. Podľa preambuly , sa SVD malo dosiahnúť „všestranné využívanie porodného bohatstva Dunaja v úseku Bratislava – Budapešť pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiku, dopravu, poľnohospodárstva a ´ďalších odvetví národného hospodárstva zmluvných strán“. Základným cieľom spoločnej investície bola výroba elektriny z vody, zlepšenie plavby na príslušnej časti Dunaja a protipovodňová ochrana brehov.
Zároveň sa podľa podmienok Zmluvy, zmluvné strany zaviazali zabezpečiť, aby sa v súvislosti s výstavbou a prevádzkou SVD, nezhoršovala kvalita vody v Dunaji a zabezpečiť splnenie ochrany prírody, ktoré sa vyskytujú v svislosti s realizáciou a prevádzkov SVD. Ďalej sa dohodli, že zabezpečia plynulú a bezpečnú plavbu na medzinárodnej vodnej ceste tak počas výstavby SVD, ako aj v čase ich prevádzky. Harmonogram prác bol stanovený v Doohode o vzájomnej pomoci podpísanej spolu so Zmluvou. Práce na projekte začali v roku 1978.
V máji 1989 maďarská vláda zásadne zmenila poostoj k SVD a prijala rozhodnutie o pozastavení prác na stupni Nagymaros a neskôr i na príslušnej časti stupňa Gabčíkovo. V tom čase bol Gabčíkovský stupeň tesne pred dokončením. Československá strana od začátku odmietala tieto opatrenia a trvala na dôslednom plnení uvedenej zmluvy.Početné rokovania na medzivládnej či expertnej úrovni neviedli k zblíženiu stanovísk zmluvných strán. Snahou maďarskej delegácie bolo primäť československú stranu pristúpiť na prípravu novej zmluvy o uvedení staveniska do pôvodného stavu. Československá zluvná strana trvala na platnosti medzištátnej zmluvy z roku 1977 a zdôrazňoval, že pre československú stranu sú prijatelné iba alternativy, ktoré umožňujú uviesť vodné dielo Gabčíkovo do prevádzky.
25.7. 1991 vláda ČSFR na základe odporučenia vlády SR, uložila príslušným ministerstvám vykonať prípravu na realizovanie tzv. „varianty C“, tj. na uvedenie Gagčíkova do prevádzky pomocou objektov situovaných na území SR, keďže na základe vyhodnotenia 8 možných variant riešenia sporu, varianta C bola vyhodnocená ako druhá najlepšia, hneď po variante A, ktorá predpokládala dokončenie SVD podľa pôvodnej zmluvy z roku 1977.Navyše variant C bolo možné realizovať bez spolupráce Maďarska, č o sa javilo ako najrozumnejšie vzhľadom k pretrvávaúcemu neústupnému postoju. Napriek tomu minister pre životné prostredie ČSFR v septembri 1991v Budapešti pred hospodárským a zahraničným výborom a výborom pre životné prostredie Parlamentu MR predniesol variantné návrhy na riešenie problematiky SVD. Jeho návrh na spoluprácu nebol prijatý a tým došlo k úplnému zlýhaniu snáh riešiť spor priamym diplomatickým jednaním a bolo nutné hľadať iné spôsoby.
Zavŕšením maďarského prístupu bolo 19.5.1992 doručenie verbálnej nóty o oficiálnom vypovedaní /jednostrannom ukončení platnosti/ Zmluvy z roku 1977 a ostatných dohôd s účinnosťou od 25. mája 1992. 22. mája 1992 vláda ČSFR protestovala nótou proti postupu vlády MR a upozornila ju, že nemá právny dôvod na jednostranné odstúpenie od medzištátnej zmluvy. A vyhradila si právo vykonať ďalšie opatrenia v snahe zabrániť vzniku rozsiahlych ekonomických a ekologických škôd, ku ktorým by preukázateľne došlo nedobudovaním SVD. Päť mesiacov po jednostrannom vypovedaní zmluvy maďarskou vládou v októbri 1922 k prehradeniu Dunaja na Česko-slovenskom území v rámci náhradného riešenia SVD tzv. varianty C a k sprevádzkovaniu Gabčíkovského stupňa.
1.1.1993 vznikom samostatnej Českej republiky a Slovenskej republiky, pokračovala v spore s MR Slovenská republika, vzhľadom k tomu, že spor sa viazal na jej územie. Nadviazal tak na tripartitné rokovania z decembra 1992 a januára 1993 pracovnej skupiny Komisie ES. Experti tejto komisie nezdieľali obavy maďarskej strany, že by prehradenie Dunaja vyvolalo enviromentálnu katastrofu. Po prerušení tripartitných rokovaní maďarskou stranou, sa preto rozhodli obe strany predložit spor Medzinárodnému súdnemu dvoru (MSD) v Haagu.
Súd vyjádril zaujímavý pohľad na starú zásadu „pacta sunt servanta“ /zmluvy sa dodržiavajú/ keď postavil túto zásadu v jej oboch významoch. V užšom zmysle, v ktorom znamená dodržiavanie zmluv a v širšom zmysle, v ktorom znamená poctivé dodržiavanie medzinárodných záväzkov, tak ako sú obsáhnuté v obecne uznaných zásadách a normách obyčajového medzinárodného práva, jako aj v záväzkoch zmluvných, tak ako ju Valné zhromaždenie OSN rozvinulo v Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970. Súd sa vyjadril, že nie je jeho úlohou určiť, aký má byť konečný výsledok rokovaní, ktoré povedú strany. Strany samotné musia na základe dohody nájsť riešenie, ktoré zoberie do úvahy ciele zmluvy, ktoré musia byť dosiahnuté spoločne a integrovane /uplatnenie zásady v užšom zmysle/, ako aj normy Medzinárodného práva životného prostredia a zásady práva medzinárodných vodných tokov /uplatnenie zásady v širšom zmysle, který zahŕňa aj dodržiavanie medzinárodného práva/.
Súd v tomto kontexte pripomenul to, čo povedal v prípadoch Kontinentálneho šelfu Severného mora: „Strany majú záväzok správať sa tak, aby rokovania mali zmysel, čo nebude prípad, keď niektorá z nich trvá na vlastnom stanovisku bez toho, že by uvažovala o akejkoľvek jeho modifikácii“. Súd ďalej uviedol, že pravidlo „pacta sunt servanta“ tak ako je vyjadrené v článku 26 Viedenského dohovoru z roku 1969 o zmluvnom práve je , že „každá platná zmluva zaväzuje zmluvné strany a musí byť nimi plnená dobromyseľne“. V tomto spore vyžaduje, aby strany dospeli na základe dohody, k riešeniu v rámci spolupráce, ktorú predvídá Zmluva. Keďže Súd konštatoval, že Zmluva je stále platná a podľa jej ustanovení společný režim predstavuje jej základný prvok, Súd zastáva názor, že pokiaľ sa strany inak nedohodnú, mal by sa tento režim obnoviť.
Keď by sme chceli zhodnotiť obidve sporné strany, tak obe sa vo svojom podaní pred MSD zaviazali, že budú respektovat a plniť jeho rozhodnutie. Čoskoro sa ale ukázalo, že maďarský prístup k výkladu a aplikácii rozsudku MSD je diametrálne rozdielny od stanoviska Slovenskej republiky. Už pri vynesení rozsudku bolo jasné, že jeho naplnenie sa môže uskutočniť len na základe vzájomnej dohody. Expertné tímy slovenskej a bývalej maďarskej vlády po zložitých rokovaniach dospeli v marci 1998 k návrhu Rámcovej dohody o realizácii rozsudku MSD spôsobom, který bol prijateľný pre obe strany.
Došlo k vzájemnému vzdaniu sa nárokov na náhradu škôd, ktoré utrpeli obidve krajiny v dôsledku protiprávneho konania druhej strany. Napriek tomu nová maďarská vláda návrh tejto dohody odmietla. Tým bola odmmietnutá aj myšlienka podpisu novej zmluvy predvídanej v Rámcovej dohode. Slovenská strana, sa preto oficiálne obrátila na MSD, aby autoritativne rozhodol o realizácii rozsudku, tak ako to umožňovala aj Osobitná dohoda, ktorou sa strany v roku 1993 prvý krát obrátili na MSD. Po tomto podaní, sa rokovania vládnych delegácií obnovili a spolu so stretnutiami odborných pracovných skupín stále prebiehajú s prestávkami. Do dnešného dňa ale neviedli k podstatnému kompromisu. Až budúcnosť teda ukáže, či sa strany dokážu riadiť zásadou „pacta sunt servanda“, ktorú vo svojom rozsudku zaktualizoval Medzinárodný súdny dvor.
S pozdravom „História sa stále mení, stá je len budúcnosť!“
Peter Balog
