Bol čas, keď v Uhorsku nebol ani jeden maďar. Situácia sa zmenila až príchodom utečencov z Chazárie. Prišli do Karpatskej kotliny spoločne. 128 rodín chazarskej šľachty spolu s ich maďarskými bojovníkmi. Písal sa rok 897 n.l., keď vyhnanci z Chazárie, požiadali kráľa Svätopluka, či by mohli na svojej ceste na západ, prezimovať na území jeho kráľovstva. Počas prezimovania, sa im v povodí rieky Tisy tak zapáčilo, lebo im veľmi pripomínala rodnú krajinu, že sa rozhodli zostať a ponúknúť svoju pomoc a ochranu ľudu, o ktorom si všimli, že rád pracuje na svojich poliach.
Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku 907 sa maďarské vojská postavili pri meste Preslavasburg /dnešnej Bratislave / na stranu Slovanov a spoločne porazili bavorské vojská. Definitívne rozhodnutie vytvoriť si spoločný štát so Slovanmi padlo však až po prehratej bitke pri rieke Lechu 10 augusta 955 neďaleko mesta Augsburg v Nemecku.. Nemecký kráľ Oto I za podpory viacerých európskych vladárov, tu zastavil postup staromaďarskýchkmeňov do západnej Európy. Bola to definitívna porážka starých Maďarov. Podľa ústnej tradicie sa z bitky pri Lechuvrátilo len sedem maďarských bojovníkov.Ich výpravy po tejto bitke nepokračovali. Prešli z kočovného spôsobu života na usadlýa usadili sa približne v dnešnom Maďarsku , kde prebrali spôsob života od poľnohospodársky vyspelejších miestnych Slovanov. Zvláštnosťou spoločnej maďarsko chazarskej odysey je fakt, že chazari sa nechceli priznať k svojej totožnosti a vydávali sa za židov. Chazarskí židia zámerne zatajovali svoju chazarskú identitu, ktorú poznali len maďari, a zámerne sa rozhodli vybudovať identitu maďarov, za ktorou sa skrývali. Aj prvý maďarský kráľ Thonuzoba bol chazar. A tak to išlo dokola ďalej. Po vyše storočí spolužitia s pôvodným slovanským obyvateľstvom Panónie, si chazarsko maďarskí súkmeňovci, intrigami a vraždami vynútili v r. 1000 „svojho“ a teda aj nášho prvého Uhorského kráľa Štefana I.
Štefan, ako kresťanskí neofit v roku 1019 založil z vďaky v Blatnohrade kláštor na počesť svätého Hadriána, ktorý ustanovil bullou staroslovienčinu ako čtvrtý liturgický jazyk po hebrejčine, gréčtine a latinčine. Tu pri Balatóne nakonec zomrel aj Metod, ktorý menoval za svojho nástupcu slovana Gorazda. V Blatnohrade sa nachádzal do 11. storočia aj Pribinov župným hrad a sídlo Zalánskej župy. Keď maďarskí archeológovia nechtiac odkryli pri svojich vykopávkách túto tak starostlivo a zámerne zamlčiavanú slovanskú históriu osídlenia Panónie, starostlivo zasypali nálezisko pozostatkov kláštora so slovanskými artefaktami, aby sa tak nevdojak nedotkli umelo budovanej historie maďarstva. Dnes v obci Zalvar, skrytej pred očami turistov v blízkosti Balatónu, mieste posvätnej historie Slovákov nájdeme len pamätný stĺp Cyrila a Metoda. Tento stĺp bol postavený v roku 1985 zásluhou bulharského štátu. Jeho pôvodné sochy sv. Cyrila a Metoda v roku 1998 ukradli a rozkúskovali. Zlodeji boli zadržaní, keď odovzdávali kov do zberu. Tak históriu Pribinovho a Koceľovho blatenského kniežatstva v rokoch 861 – 876, nepriamo pripomínajú len zvyšky baziliky na ostrove Récéskút, kde na mieste asi pôvodného oltára stojí kovový kríž, na ktorom je tabuľka s týmto textom: „Toto miesto vysvätili v 850-om roku“. Nič viac. O zatajenej histórii slovanských kniežat sa mlčí. Ale vráťme sa k téme. Uhorsko nie je Maďarsko!
Od roku 1000 až do roku 1301 vládli striedavo na tróne Uhorska vládci Arpádovskej dynastie, chazarskí a maďarskí vládcovia s ich krásnymi slovanskými manželkami. Po zavražení posledného Uhorského kráľa Ondreja I., ktorou si zakrvavil ruky sám „svätý“ Vatikán, ovládli trón Uhorska na vyše tri storočí „pápeženci“ z francúzskeho rodu Anjuovcov. To trvalo až do roku 1526 keď sa ujali vlády nad Uhorskou „kolóniou“ rakúski Habsburgovci, ktorí vládli nad Uhorskom až do roku 1918, kedy sa Rakúsko Uhorská monarchia rozpadla a na jej základe vznikli Versailskou zmluvou víťazných mocností nástupnícke štáty Maďarsko, Rakúsko, Slovensko, Česko, časť Poľska a ďalších národov bývalého Rakúsko Uhorska.
Rozpadu Rakúsko Uhorskej monarchie predchádzali búrlivé roky „meruôsme“ do ktorých sa zapojili aj národovci slovenského pôvodu, ako boli Alexander Petrovič /Šándor Petéfi/, Ľudoví Košút /Lajos Kossuth/ a Móric Jókai / Mór Jokay/. Bojovali za nezávislosť Uhorska od Rakúska. Maďari si z povstania porobených národov Uhorska, ktoré povstali proti Rakúskemu cisárstvu, urobili štátny sviatok a pripomínajú si ho každoročne 15. marca. A to aj napriek tomu, že revolúcia bola krvavo potlačená spojenými rakúskymi vojskami Františka Jozefa I., ktorý si pozval na potlačenie povstania ruské vojská jeho spojenca ruského cára Mikuláša. Povstalci boli na hlavu porazení pri meste Világoš 13.8.1849.
Po ďalšej významnej bitke pri Moháči v roku 1526, sa postupne začali hrnúť do Uhorska Turci, ktorí napokon obsadením dvoch hlavných centier Uhorska v roku 1541 Budína, a v r. 1543 Ostrihomu, obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska, ktoré sa stalo de fakto priamou súčasťou Osmanskej ríše. A formou vytvorenia vazalského štátu sa ním stalo aj Sedmohradsko a aj východné územia bývalého Uhorska. Zvyšok krajiny bol premenovaný na Kráľovské Uhorsko a jeho jadro tvorilo dnešné Slovensko spolu s dnešným Burgenlandom. Všetky významné udalosti sa odteraz odohrávali na Slovensku, Kráľovskom Uhorsku, čiže „Feldvideku“ako územiu Slovenska hovoria frustrovaní maďari.
Od roku 1526 sa stala Bratislava hlavným mestom Uhorska a bola ním až do roku 1783 a stala sa tiež sídlom Uhorského snemu až do roku 1848. Tak boli položené základy 267 ročnej tradície korunovačných slávnosti v Bratislave, ktoré trvali od roku 1563 až do roku 1830. Počas tohoto obdobia bolo v Bratislave 19 korunovácií, 10 kráľov, 1 kráľovnej a 8 kráľových manželiek, ktorí boli zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Takýmto spôsobom zjednocovala Bratislava takmer celý stredoeurópsky priestor a podieľala sa na určovaní behu európskeho a svetového diania.
Okrem Bratislavy svoju slávu zažila aj Trnava, pretože pred Turkami museli ujsť aj cirkevní predstavitelia z Ostrihomu. Od roku 1543 sa tak Trnava stala sídlom ostrihomského arcibiskupa a kapitula Trnava centrom katolíckeho náboženstva Uhorska. Keďže množstvom kostolov pripomínala mesto Rím, dostala Trnava prezývku „ slovenský Rím“. Nie je bez zaujímavosti, že Slovensko sa stalo samostatne uznanou cirkevnou provinciou Vatikánu až po uznaní jeho štátnej samostatnosti v roku 1993 a pri tejto príležitosti sa všetkým Slovákom ospravedlnili aj cirkevní predstavitelia Maďarska, za násilné pomaďarčovanie zvlášť od roku 1848 do rozpadu monarchie v roku1918, pri ktorom Slováci zažili mnohé krutosti, pred ktorými si cirkev zakrývala oči...
Napriek uvedeným historickým skutočnostiam, súčasná maďarská vláda chce beh dejín vrátiť späť do roku 1867, keď bolo . rakúsko – uhorským vyrovnaním, rakúske sicárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov tzv.dualizmus. Stalo sa tak po definitívnej porážke rakúskej armády pruskými vojskami v roku 1866 v bitke pri Lamači, dnešnej časti Bratislavy. Rakúsko a Uhorsko boli spojené len osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšských financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament, ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku. Spoločné úrady niesli označenie c. a k.
A tak dnes vidíme ako sa srdce Budapešti, Kossutove námestie pred parlamentom vracia maďarská vláda do podoby z marca 1944, kedy v rokoch 1920 až 1944,vládol Maďarsku regent Miklós Horthy, vojnový spojenec hitlerovského Nemecka. Oprávnene sa pýtame spolkne s celou civilizovanou Európu prečo? Odpoveď nájdeme v panhungaristickej propagande. Miklós Horthy de Nagybánya ( 1868 - 1957 ), který pochádzal zo sedmohradskej rodiny a z námorného dôstojníka sa vyšvihol na pobočníka v tom čase už senilného cisára Františka Jozefa, ktorý ho vymenoval za admirála. Horthy hneď v roku 1920 nastolil vôbec prvý fašistický režim v Európe, Maďarské kráľovstvo bez kráľa, na čele s admirálom bez loďstva, prijalo ako prvá krajina v Európe protižidovské zákony.
V roku 1938 poslal Horthy Hitlerovi telegram, že maďarská armáda je vo výbornej nálade, pripravená na boj proti Slovensku. Po vzniku vojnového Slovenského štátu 14.3.1939 ho Maďarsko ako prvé uznalo - už vo večerných hodinách. To mu ale nebránilo v tom, aby ho už 23.3.1939 bez vyhlásenia vojny zákerne napadlo a na druhý deň bombardovalo mesto Spišská Nová Ves. Horthy svoj život dožil v exile u portugalského diktátora Salazara, keď ešte v roku 1956 počas maďarského povstania „chcel“ pomôcť maďarskej politike. Zomrel v roku 1957. V roku 1993 mu Maďarská republika vystrojila pompézny pohreb, ktorý neváhala označiť za „súkromný pohreb“. Na tomto „súkromnom“ pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce maďarov, celá maďarská vláda, premiérova manželka a syn, a samotný premiér po niekoľkých dňoch poslal veniec. Celý „súkromný“ pohreb v priamom prenose vysielala maďarská verejnoprávna televízia...
Nová ústava, ktorá platí v Maďarsku tretí mesiac, zmenila oficiálny názov krajiny z Maďarskej republiky na Maďarsko. V dokumente sa tiež uvádza, že Maďarsko stratilo suverenitu v marci 1944 a nadobudlo ju až po slobodných voľbách v roku 1990. Od víťazstava FIDES v posledných voľbách na čele s V. Orbánom ide Maďarsko systematicky za svojim cieľom. Návratom Maďarska do dôb Uhorska a preto v snahe zmiasť európsku mienku aj na pôde EÚ vydáva v oficiálnych dokumentech Maďarsko za Uhorsko. Okrem oficiálnych krokov, a s pomocou renegátov na slovenskej politickej scéne, systematicky pracuje na zjednotení veľkého Uhorska pod hlavičkou Maďarska. Od značkovania Slovenska tabuľovým a jazykovým zákonom a zákonom o dvojitom občianstve, falošne bojuje za práva národnostných menšín, rozumej najväčšej maďarskej, podporou národnostného školstva. Bojuje za štátne dotácie na vydávanie maďarských tlačových periodík, bojuje za podporu maďarskej kultúry a skupuje vo veľkom pôdu neznámych vlastníkov, zvlášť na južnom Slovensku. Nezanedbateľné je aj duševné značkovanie slovenského teritória na internete, zvlášť na Wikipedii, kde slovenské obce, dedíny a mestá sú v maďarskej mutácií opisované s rozsiahlimi informáciami o ich „maďarskej“ histórii.
Nás Slovákov môže len tešiť dojímavý záujem maďarov o nám zámerne utajovanú históriu, ktorú si maďari postupne s výdatnou pomocou „chazarských židov“ preklopili do svojej identity. A tak keď sa prejdeme po hociktorom maďarskom mestečku či dedine, všade nájdeme Petófiho, Kossuthovu a Jókayho ulicu, vrátane sôch týmto slávnym slovenským rodákom. Keď budete musieť náhodou letieť z Budapešti, určite vašu národnu hrdosť povzbudí názov nového letiska Františka Lista, nášho najznámejšieho hudobného skladateľa a klavírneho virtuóza, ktorý sa nehanbil predstavovať celý svoj život vo svete ako Uhor, nie ako Maďar. Prečo asi? Pretože aj maďarmi prisvojený Francz Liszt vedel, že Uhorsko nie je Maďarsko!
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Peter Balog
