„Blíž k Tebe, Bože môj...“ Melódia tejto podmanivej piesne sprevádzala zúfalcov hľadajúcich záchranu v ľadovom objatí mora, počas drámy potopenia Titaniku, ktorá trvala necelé tri hodiny. Titanik klesol ku dnu v najhlbšej časti oceánu. A pretože radista vysielal chybné súradnice miesta katastrofy, nemohla prísť Titanicu žiadna loď na pomoc. Z 1 500 až 1 800 pasažierov, sa záchránilo 700 stroskotancov, ktorých na smrť unavených vylovila loď Carpathia. Každý z prežijúcich skazu Titaniku už zomrel, tak prečo sa zaoberať touto tragédiou? Pre zaujímavé a podozrivé okolnosti za akých bola „nepotopiteľná loď“ postavená, kto ju dal postaviť a za akých okolností ju dal poistiť a potopiť.
Loď Titanic dal postaviť najznámejší americký bankár pred prvou svetovou vojnou J.P. Morgan. V jeho dome s číslom 23 na Wall Street, ktorý je symbolom amerického úspechu, dodnes sídli firma J.P. Morgan Chase & Co., ktorá sa postupne stala najznámejšiou vo svete investičného bankovníctva, finančných transakcií a ďalších finančných služieb, ktoré do značnej miery ovplyvňujú beh hospodárskeho života v celom svete a ktorej ročné výnosy dnes dosahujú výšku 43 miliard dolárov a jej celkové aktíva sa pohybujú na takmer astronomickej úrovni jedneho bilióna dolárov. Slovo Chase v názve, bolo následníkmi J.P. Morgana neskoršie vsunuté do názvu a znamená „Vojnové šťastie“. Svoje vojnové šťastie rodinna firma Morganovcov vybudovala na nešťastí iných, počnúc účasťou J.P. Morgana na americkej občianskej vojne „Sever proti Juhu“ v roku 1861 , potopením lode Titanic, a ich účasťou v prvej aj druhej svetovej vojne, kde podporovali vždy obe bojujúce strany, pretože bankári vedia, že rozprávkovo zbohatnúť sa dá len na vojne.
Bankár J.P. Morgan bol megaloman, ktorého veľkou záľubov boli lode. Preto pred prvou svetovou vojnou prevádzkoval sieť lodných liniek medzi Európou a Amerikou. V roku 1909 začal stavať najslávnejší zaoceánsky parník všetkých dôb Titanic. Na jeho palube si nechal Morgan vybudovať vlastnú kajutu s vlastnou promenádou po palube. Pôvodne sa mal Morgan zúčastniť prvej plavby. Svoje rozhodnutie ale zmenil. Oficiálnym dôvodom bolo ochorenie. Niekoľko svedkov ho ale v deň vyplývania videlo úplne zdravého. Pred cestou varoval i niekoľkých známych, preto sa objavili teórie, podľa ktorých vedel o veciach, ktoré sa nakoniec 15. apríla 1912 skončili katastrofou.
Niektorí historici tvrdia, že sa jednalo o poistný podvod, pretože z Liverpolu v skutočnosti vyplávala loď Olympic, ktorá bola na loď Titanic krátko predtým prelakovaná, čo potvrdil aj nález lodných šroubov na vraku lode Titanic s názvom Olympic. Tento identický parník, ktorý mal už jednu nehodu, plánoval Morgan potopiť, preto bol lodi dorobený štvrtý nefunkčný komín, aby sa navonok Titanic odlišoval od Olympicu.
Iná verzia hovorí o tom, že so stavbou Titaniku boli od začiatku veľké problémy z nekvalitnými materiálmi, s ktorých bola loď postavená. Navyše stavbou Titaniku sa Morganova firma IMM beznádejne zadĺžila. Preto riešením bezvýchodiskovej situácie bolo túto doposiaľ najväčšiu loď všetkých dôb maximálne poistiť a poslať ju čo najskôr ku dnu... Loď sa po mnohých beznádejných pokusoch o poistenie, podarilo poistiť v poisťovni Lloyds of London na necelých 30 miliónov eur na riziko vrak, ktorý by bol pre účely zaoceánskych plavieb bezcenný a neschopný. Teraz išlo iba o to, ako sa „plávajúcej rakve“, čo najrýchlejšie zbaviť... Po ročnom odklade cesty kvôli neochote poisťovní poistiť nekvalitne postavený „Titanic“, nakoniec 10.4.1912 vyplával na svoju prvú a poslednú cestu z prístavu Southhampton.
Titanic na žiadny ľadovec nenarazil. Ako sa táto loď s fámou nepotopiteľná mohla teda potopiť? Na základe vyhlásenia kapitána lode, že loď narazila na ľadovec, mali si cestujúci navliecť plávacie vesty a nasadnúť do záchranných člnov. Väčšina pasažierov považovala celú akciu za cvičenie, lebo nikto z cestujúcich žiadny náraz nepocítil. Ubytovaní v II. A III. Triede, sa ani nenamáhali výjsť na palubu a ďalej v kajutách hrali karty a zabávali sa. Veď prečo sa vzrušovať a nastupovať do záchranných člnov, keď sa nič nedeje? To vysvetľuje fakt, prečo prvé záchranné člny boli len spolovice obsadené.
Titanic sa zastavil na najhlbšom mieste plavby, 3 820 metrov nad dnom oceánu, z ktorého vrak v tej dobe nebolo možné vytiahnúť. V tejto oblasti, sa žiadne ľadovce ani v najkrutejšej zime nenachádzali, nie to ešte v polovici apríla. Telegrafista Titaniku síce volal o pomoc, ale sústavne úmyselne udával chybnú polohu lode. Takže záchrana lode nebola možná, čo vyhovovalo poistným podmienkam. Preto nebolo možné vrak Titanicu nájsť celých 73 rokov. Loď Carpathia našla stroskotancov na inom mieste, než prezentoval telegrafista.
Ľudia nachádzajúci sa už asi pol hodiny v záchranných člnoch na kľudnej morskej hladine, nevychádzali z údivu, že gigantická plavidlo rozsvietené ako vianočný stromček stálo na mieste a ľudia sa veselo zabávali. Potom ale nastali dva mohutné výbuchy. Titanic sa presne podľa výpočtov kapitána lode, prelomil o 90 minút po výbuchoch v strede lode a obe polovice sa nezávisle na sebe začali pomaly potápať. Až vtedy nastala panika „zachráň sa kdo môžeš“...
V správe o potopení lode sa písalo, že výbuchy spôsobili prehriate kotle, keď prišli do do styku s vodou, ktorá vnikala do strojovne. Bola to neuveriteľná fabulácia, vydávaná za objektívnu pravdu, v rozpore s prírodnými zákonmi, podobne ako keď padli New Yorku dvojičky rýchlosťou voľného pádu, následkom ich demolácie o niekoľko desiatok minút po údajnom náraze lietadiel. Účinok kotlov by bol totiž po ochladení opačný. Prudko by sa ochladili a prestali by okamžite fungovať. Navyše v strede lode žiadne kotle neboli. Bol to najslabší článok lode, kde sa nachádzali poštové zásielky. Aj pre najneschopnejšieho amatéra, by nebol problém v týchto miestach, medzi tisícami poštových zásielok umiestniť balíčky s výbušninami a v daný okamžik ich odpáliť. Parník sa po výbuchoch začal v strede lode plniť vodou a tlak explózií vytlačil nity platní lode z vnútra von, ako úplne jasne ukazujú snímky všetkých ponoriek, ktoré vrak lode na morskom dne fotografovali. Voda sa hrnula dnu otvormi cez vytlačené platne lode a za tri hodiny po vyhlásení „cvičného poplachu“ sa „nepotopiteľný parník“ Titanic s lodným šroubami lode Olympic potopil.
Pred vyšetrovacou komisiou zachránený telegrafista tvrdil, že sa v čase nárazu ľadovca nachádzal v priestoroch poštových zásielok. Svoje výpovede potom čo si uvedomil riziko odhalenia spiknutia a poistného podvodu, niekoľkokrát menil. Napriek tomu bola vyšetrovacia komisia zafixovaná na teóriu stretu lode s ľadovcom a nezatkla telegrafistu podozrivého zo sabotáže s následkom potopenia plavidla. Teória o údajnej trhline na pravom boku parníku v dĺže 90 metrov po kolízii s ľadovcom bola iba vybájenou legendou, ktorá prežila do dnes. Žiadna z ponoriek spustených k vraku Titaniku nič také neobjavila. Ako sa hovorí, pravda nakoniec vždy vypláva na povrch. Potopenie Titanicu bol najväčší poistný podvod , ktorý zapadol do zabudnutia väčšími hrôzami prvej svetovej vojny.
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Peter Balog
