Rok 897 pokladajú maďari za rok zaujatia Panónie, ako nazývali rimania časť územia zadunajska. Podľa legendy pri úteku z Chazárie ich v zadunajsku prikvačila zima, a preto 128 hláv maďarských rodín, sa rozhodlo vyslať vyjednávača menom Kirkund, aby požiadal kráľa Svätopluka o možnosť prezimovať na územi jeho kráľovstva. Kráľ Svätopluk bol veľkodušný a dal maďarským uprchlíkom to čo požadovali.
Oni mu z vďaky za darované územie s pastvinami, na oplátku darovali krásneho bieleho koňa. Keďže sa im v Potisí kde zimovali zapáčilo, veľmi sa neponáhľali ďalej. Krajina im pripomínala rovinaté stepy v ich rodnej Chazárii, ktoré vyhovovali ich kočovnému spôsobu života. Maďarskí hostia si tiež všimli , že slovania boli poľnohospodári, ktorí potrebujú pre svoju prácu mier, a tak ponúkli mieromilovnému ľudu Slavónie svoju vojenskú ochranu. Táto ponuka bola s vďakou prijatá.V roku 907 sa maďarské vojská postavili pri meste Praslav /dnešná Bratislava / na stranu veľkomoravanov a spoločne porazili bavorské vojská , čím bol spečatený osud tisícročia spolužitia maďarov so slovanmi uprostred ich územia, ktoré radi nazývajú územím Karpatskej kotliny.
Ako však tento úvod súvisí s nadpisom „Kráľovstvo za koňa“ verzus „malí králi“? Kráľovstvo za koňa sme už pochopili, teraz potrebujeme pochopiť aký súvis majú s kráľovstvom „malí králi“. Malí králi je názov knihy najvýznamnejšieho „maďarského“ spisovateľa Móra Jókaya, rodáka z dnes už neexistujúcej obce Malá Jovka v Požitaví, v susedstve terajšieho Arboréta Mlyňany, resp. Slepčian, kde sa narodil v roku 1825 pod menom Móric Jókai. V roku 1931 začal mladý Móric navštevovať Kolégium reformovanej cirkvi v Komárne, kde mal jeho otec advokátsku kanceláriu. Odtiaľ odišiel do Pešti, kde v roku 1846 začal písať svoje prvé poviedky do novín Hirlap a Eletképek a napísal tam aj svoj prvý román Všedné dni. Ako správny praktikant sa spriatelil so Sándorom Petofim /Alexandrom Petrovičom/, ideovým vodcom protihabsburgovského povstania v roku 1848. Povstanie bolo porazené, pretože ruské vojská prinútili povstalcov zložiť zbrane pri meste Világoš. Mór bol dva razy ženatý.Od roku 1860 do roku 1896 bol parlamentným poslancom v Uhorskom sneme. Zomrel v roku 1904 a je pochovaný na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne.
Nebudem tu rozoberať celé literárne dielo Móra Jokaya, ktorý je na Slovensku známy hlavne historickým románom Levočská biela pani, v ktorom opisuje tragický osud manželky kapitána Korponayovej, na ktorú padla vina za vojenský neúspech grófa Andrássyho v Levoči. Pristavím sa však pri historickej beletrii, ktorá je azda najpopulárnejšou formou priblíženia histórie medzi čitateľov. Zároveň táto literatúra buduje národné povedomie utláčaných národov, tak ako tomu bolo v Uhorsku. Paradoxom histórie je fakt, že sa to stalo aj maďarom v mnohonárodnostnom Uhorsku, ktoré v roku 1848 povstalo v boji proti Habsburgovskému absolutizmu. A kto iný, ako Mór Jokay, ktorý na vlastnej koži zažil v peripetiách svojho života všetko to „vlastenecké“ cítenie, by dokázal napísať dielo s takou brisknosťou. Mór k tomuto románu pristúpil s perom namočeným v dokonalých prejavoch anekdotického realizmu a uštipačnou satirou až sarkazmom, si urobil výsmech zo všetkých falošných historických artefektov vyrobených na podporenie hrdosti maďarstva. Ako?
V diele „Malí králi“ verne u pútavo opisal vtedajšie feudálne Uhorsko /pred rokom 1848/ na pozadí príbehu dvoch bratov Decembala a Balizara, ktorí sa považovali za nekorunovaných kráľov Tuhutumskej stolice. V strede deja je Decembal, ktorý sa nijako nemôže a ani nechce zbaviť feudálnej nadradenosti a myslenia, lebo sa považuje za priameho potomka Tonuzóbu, vnuka spomenutého Kirkunda, ktorý získal pre maďarov od Svätopluka „kráľovstvo za koňa“. /Tonuzóba sa stal nekorunovaným kráľom Maďarov, lebo bol za záhadných okolností v roku 955 úkladne zabitý a rituálne pochovaný na mieste o ktorom nikdo nevie. Po mnohých intrigách a bojoch so slovanskými kniežatmi sídliacimi v Nitre, sa stal kráľom Uhorska až v roku 1001 Štefan I./ Decembal, hrdina románu aj keď sa protiví viedenskej oligarchii a vláde dvorskej aristokracie, nie je schopný prekročiť svoj tieň, lebo na ich miesto by bol schopný postaviť iba staršiu formu feudalizmu, pretože ho neustále mámi ošiaľ rodovej výnimočnosti, ktorý sa vynie celým dejom ako červená niť a pre ktorý je ochotný vzdať sa aj rodového dedičstva, ktoré vlastnil jeho podvedený brat Balizar, pretože údajne na jeho pozemku sa nachádza hrob zavraždeného a rituálne pochovaného nekorunovaného kráľa maďarov Tonuzóbu. Celý podvod z falošnými hystorickými artefaktami vyrobenými na podporenie hrdosti maďarov vymyslel viedenský obchodník zo starožitnosťami Anonymus Vakandi. Časť deja sa odohráva aj v Bratislave, kde Decembal zastupoval v parlamente Tuhutumskú stolicu. Opis života maďarských poslancov, ktorých jediným vzrušením bolo v Bratislave po zasadaní parlamentu hrať poker o peniaze, odráža hodnotový rebríček degenerovaných magnátskych potomkov aristokratov a birokratov. Naproti nim vystupuje Decembalov syn Emanuel, ako hrdina revolučných bojov, ktorý stelesňuje veľa progresívnych myšlienok a ideálov, za ktoré bojoval aj Jokay.
Záverom vrele doporučujem prečítať si knihu každému, kto nerozumie konaniu dnešných „malých kráľov“ v parlamentnej demokracii u nás. Tento literárny skvôst nášho rodáka, ktorého si privlastnili maďari, si môžete kúpiť už len v antikvariátoch.
http://www.antikvart.sk/site/Vyhladavanie.html?sv=mal%C3%AD+kr%C3%A1li
