Tráva bola suchá. Zeleno-žltohnedá. Listy na stromoch sa chveli v miernom vánku a ihličie... ihličie pôsobilo pichľavo. Magda sa zvalila na jednu z dvoch lavičiek, kabelku položila na zem, fučala ako maratónec bez kondície. Postavil som sa na druhú lavičku a zahľadel sa na kraj rozprestierajúci sa pod kopcom. Naše mesto, okolité dediny, vrchy, elektráreň, chemický závod – pohľad hodný víťaza. Ibaže som nič nevyhral.
Vyšli sme sem hore, pretože Magda sa rozišla s ďalším zo svojich frajerov, chcela sa poriadne opiť a pre prípad, že by o sebe nevedela, som ju mal odprevadiť domov. Preto sme tak vysoko, preto tu teraz vzdychá a fučí.
„Nádherný výhľad,“ povedal som.
„Hm,“ vzdychla Magda. „Je to nejaké pútnické miesto?“ kývla smerom ku kamennému krížu so sochou ukrižovaného Krista.
„Hej. Chodia sem veriaci a turisti opekať a tak.“
„A modliť sa?“
„Možno aj modliť sa,“ pozrel som na ňu.
„Modlenie je ako alkohol.“
„Alkohol?“
„Hej. Jedno aj druhé je nahovno.“
Zazubil som sa. Vietor zafúkal silnejšie, akoby Boh chcel dať najavo svoj nesúhlas.
„Chceš aj ty?“ z kabelky vytiahla fľašu slivovice.
„Nepijem.“
„Jeden hlt ešte nikoho nezabil.“
„Vieš čo?“
„Čo?“ otvorila fľašu.
„Vieš, čo by povedal môj otec, keby tu bol?“
„Čo?“ uhla si.
„Prečo ten kríž postavili tu? Prečo ho postavili tak ďaleko od ľudí? Tu, kde ho nik nepotrebuje? Prečo ho nepostavili v diskotékovom klube alebo v meste na ulici?“
„A prečo?“
„O tom práve premýšľam,“ povedal som a začal sa prechádzať po lavičke. „Zahľadela si sa už odtiaľ na mesto?“
Magda sa postavila na svoju lavičku, dívala sa na celý kraj. „Je to pekné,“ komentovala.
„A aké ešte?“ spýtal som sa.
„Hmm...“
„No tak, zapoj rozum. Vystihneš to jediným slovíčkom.“
„Aký rozum?“ vtipkovala. „Ale nie. Hm... Malé?“
„Presne,“ potešil som sa, že jej premýšľanie trvalo iba chvíľu. „Je to malé!“
„No a?“
„No a? Nie je to jasné? Boh nám chce ukázať, akí sme oproti nemu malí a bezvýznamní. Chce, aby sme prichádzali k Nemu. Prečo by sa mal ponížiť a prísť k nám znova? Asi to chceli ľudia, čo postavili tento kríž, vystihnúť. Našu... bezmocnosť.“
Magda na mňa uprela zvláštny pohľad.
„Čo je?“ opýtal som sa.
„Kto ho vlastne postavil?“ vyzvedala, nespúšťala zo mňa svoje modré oči.
„To netuším. Asi nejakí farári.“
„Vieš, že v boha neverím.“
„Je mi úplne jedno, čo mu veríš.“
„Neštve ťa to?“ zase si odpila. „Ty si predsa veriaci.“
„Nie,“ sklonil som hlavu, lebo ma to trochu sralo. „Poď sem,“ napadlo mi niečo.
„Kam?“ nechápala.
„Ku mne,“ mávol som na ňu.
Postavila sa vedľa mňa na lavičku, voňala asi za vanilkou, neviem presne.
„Predstav si,“ ukazoval som vystretou pravačkou, „že by v našom meste vybuchla bomba. Oheň by pohltil každý dom a každú bytovku a všetci ľudia v meste by umreli. Ale nám by sa nič nestalo, lebo sme tu. Pri Bohu. Uverila by si vtedy, že existuje?“
„Asi hej,“ pripustila.
„Myslím, že určite. A vieš prečo? Pretože túžiš po zázraku.“
„Vážne?“
„Hej. Všetci po ňom túžime.“
„Aj ty?“
„Samozrejme.“
„Ja túžim po chlapovi, po poriadnom chlapovi, ktorý by pri mne vydržal viac než dva týždne... Po čom túžiš ty?“ spýtala sa, otočila sa ku mne, hľadela mi priamo do očí. Bola nebezpečne blízko. Jej dlhé vlasy, vejúce vo vánku, ma šteklili na nose.
„No... ja neviem,“ odvetil som v rozpakoch.
„Asi by si nechcel frajerku.“
„Dobre vieš, že frajerku už mám,“ chytil som ju za ruku, sadli sme si. „Chceš počuť príbeh?“
„Hej,“ odvetila, pritisla sa bližšie.
„Mal som kamaráta, ktorý sa zaľúbil do peknej dievčiny. Spoznali sa na vysokej a chodili spolu štyri roky.“
„Hm, nič pre mňa,“ komentovala.
„Počúvaj. Chodili spolu štyri roky. Keď doštudovali, zasnúbili sa a mali sa vziať. Ibaže týždeň pred svadbou kamarátova snúbenka zomrela.“
„Zomrela?“ rozrušila sa Magda. „Čo sa stalo?“
„Zrazilo ju auto.“
„A čo ten kamarát? Ako to vzal?“
„Ťažko.“
„Čo spravil?“
„Chcel sa zabiť. Vravel, že život bez nej nemá zmysel. Ale bol na pochybách. Obaja, on aj jeho láska, boli veriaci. Vravel mi, že Boh možno chcel, aby umrela. Možno sa vziať nemali. Možno to nebola Jeho vôľa.“
„Blbosť,“ prevravela Magda.
„Počkaj. Kamarát nevedel, či je jeho frajerka v nebi, ale povedal mi, že by radšej prijal peklo s ňou ako raj bez nej.“
„A ako to nakoniec dopadlo?“ spýtala sa Magda, hľadela na mňa netrpezlivo, dlane sa nám potili.
„Nakoniec,“ sa ten kamarát zastrelil, preklial celý svet aj jeho Stvoriteľa a možno sa kdesi stretol s tou, ktorú miloval – tak znie pravda. „Nakoniec sa z toho spamätal,“ povedal som. „Odišiel niekam na Havajské ostrovy, oženil sa s černoškou a teraz spolu majú kopu detí.“
„Naozaj?“
„Áno. Minule som od neho dostal pohľadnicu. Má sa skvelo.“
„To je pekný príbeh.“
„Hej. A neboj. Aj na teba čaká ten pravý, čo by kvôli tebe vymenil nebo za peklo. Tým som si istý.“
„To by bol zázrak.“
„Áno,“ prikývol som. „To by bol.“
Obaja sme mlčali. Stískal som jej ruku, svedomie sa vo mne šialene búrilo.
„Naozaj v neho veríš?“
„Hej,“ klamal som – niekedy je to ľahšie, jednoduchšie a...
Odrazu vstala, schytila fľašu slivovice, šmarila ju dolu z kopca.
„To je tiež zázrak, však?“ opýtala sa s úsmevom na perách.
„To teda je,“ povedal som a usmial som sa tiež. Niekedy je to ľahšie, jednoduchšie a lepšie.
Lukaš Mano
