Mário Mara meškal štrnásť minút. V očiach Adriána Audéna bol každý, kto prichádza neskoro, nespoľahlivý a nezodpovedný. Starý pán sa o živote budúceho zaťa čo-to dozvedel. Mário bol prekladateľ kníh. Mal rád tanečné kluby a Patrik Pracho Adriánovi referoval, že mladík bol raz väznený za bitku s mestským policajtom. Von sa dostal vďaka matke, ktorá zaplatila kauciu. Mário sa od rodičov odsťahoval pred dvomi rokmi, žije sám v byte na okraji mesta. Keď sa ocitol v obrovskej hale prepychovej vily starého pána, bol nervózny a potili sa mu dlane.
„Ocko, to je Mário.“
„Teší ma.“ Mladík podal ruku Mazanému gangstrovi, ktorý iba formálne kývol hlavou.
„Vy ste ten muž, o ktorom básni moja dcéra.“
Mário mal na sebe čierne lakovky, modré rifle, červený pletený sveter s golierom a nakrátko ostrihané hnedé vlasy. Bol oholený a navoňaný. Mal zarovnané obočie, pekné biele zuby. Starý pán si pomyslel, že mladík dbá viac o zovňajšok ako o vnútrajšok.
„Áno, to som ja.“
„Poďte, prosím. Dcérka, chcem sa s tvojím nastávajúcim porozprávať osamote. Ospravedlň nás.“
„Dobre.“
„Dáte si domácu slivovicu alebo whisky?“ opýtal sa starý pán a zavrel dvere do pracovne.
„Hm, whisky, prosím.“
„Nech sa páči, posaďte sa.“
Mário sa uvelebil do koženého gauča. Sledoval, ako Mazaný gangster nalieva dva poháre alkoholu. Všimol si, že v rohu miestnosti stojí akýsi muž v obleku. Pripadal mu ako duch.
„To je Patrik Pracho. Môj priateľ, nemusíte sa ho báť.“
„Nebojím,“ zaklamal s úsmevom, vzal si pohár whisky.
Starý pán si sadol do kresla s červeným poťahom, prekrížil nohy. „Nemusíte mať strach, porozprávame sa iba chvíľu. Už ste o mne niekedy počuli?“
„Áno, pane, počul.“
„Povedzte, čo ste o mne počuli?“
„Iba samé hlúposti. Nič zaujímavé.“
„Aj napriek tomu by som to chcel počuť.“
„Počul som, že máte obrovský majetok a kopu peňazí. A…“
„Pokračujte, pokračujte.“
„Vraj ste… Sú to iba klebety, pane.“
„Chcem ich počuť.“
„Vraj ste zabili niekoľkých ľudí. Hovorí sa – ja tomu, samozrejme, neverím –, že ste gangster.“
Adrián sa lepšie posadil v kresle, ktoré raz vyhral v pokri.
„V nasledujúcej chvíli k vám budem úprimný, pán Mara. Chcem, aby ste si všetko, čo vám poviem, nechali pre seba.“ Audén stíchol, aby dal mladíkovi čas uvedomiť si, čo od neho chce.
„Som gangster. Vo svojom živote som pozabíjal toľko ľudí, že by som si mohol otvoriť vlastný pohrebný ústav. Mám správu nad celým mestom. Mám ľudí na každom kroku. Mám peňazí, že by som nimi naplnil štátnu banku. A ešte niečo ti o sebe poviem. Mám hlavne rešpekt. Si oproti mne nula. Nesúhlasím s tým, že sa moja dcéra vydáva za hlúpeho kriminálnika, ale brániť jej v tom nedokážem. Nikdy jej neublíž, nikdy ju nenechaj samú, lebo ak to urobíš, budeš ľutovať.
Nečakaj, že ti dám požehnanie. Nečakaj, že ťa niekedy nazvem synom. Najradšej by som ti čelo prevŕtal guľkou. Ty si zmaril budúcnosť môjho rodu. Nikdy na moje slová nezabudni.“
Starý pán vyprázdnil pohár whisky.
„Vidíš ten pohár. To je hĺbka diery v mojom zadku a ty si na jej dne.“
Mladík sa cítil ako v saune. Sveter mu priliehal na chrbát, čelo zvlhlo od potu. Je v kaši, uvedomil si. V obrovskej kaši, z ktorej sa nevyhrabe.
„Zavolaj Mariannu.“
Dievča vletelo do pracovne vysmiate a šťastné. „Už ste sa spoznali?“ opýtalo sa s odhalenými zubami.
„Áno. Mário je veľmi milý mladý muž. Dúfam, že ťa spraví ešte šťastnejšou, než si.“
Mário bol bledý, dcéra Adriána Audéna ho objala.
„Počuješ, láska. A pritom si mal taký strach spoznať môjho ocka.“
Deň pred svadbou dcéry Adriána Audéna a Mária Maru sa Patrik Pracho odviezol taxíkom do mesta. Mal obchodné stretnutie, ktoré musel vybaviť namiesto starého pána.
Bol piatok večer, centrum mesta sa vyprázdňovalo, mládež sa ponáhľala do diskotékových klubov. Do schôdzky pri fontáne ostávala hodina. Dokonalé miesto, pomyslel si Patrik. Ľudoprázdne centrum mesta, lavička pri fontáne, na ktorej sedia dvaja muži. Ich slová nepočuť kvôli hluku vystrekujúcej vody. Patrik premýšľal, či na lavičke nebudú vyzerať ako buzeranti.
Audénov radca zašiel do neďalekej reštaurácie. Objednal si koláč a kávu. Sedel pri okne, mal dobrý výhľad na miesto stretnutia. Tesne po desiatej sa pri lavičke zjavila osoba zahalená v plášti. Na hlave mala klobúk, v tme ju takmer nebolo vidieť. Postava sa posadila.
Patrik zaplatil, vyšiel von. Smelo si prisadol.
„Dobrý večer,“ pozdravil muža v plášti. „Čoho sa týka obchod?“
„Tvojho života,“ zasyčal známy hlas, o Patrikov bok sa oprela chladná kovová hlaveň. „Ani sa nehni.“
Patrik Pracho sa ani nepohol.
„O koľkej a kde bude zajtra svadba?“
„O druhej v kostole sv. Jána Krstiteľa. Prosím, mám ženu a deti.“
„Na to ti seriem.“ Boli posledné slová, ktoré Patrik Pracho v živote začul.
V deň svadby Adrián Audén premýšľal o živote, ktorý žil. Kravatu si musel uviazať sám, pretože Patrik neprišiel. A čo bolo ešte čudnejšie, nedostavila sa ani jeho žena a chlapci. Nik nevedel, kde sa nachádzajú. Marianna si so stratou pár hostí nelámala hlavu. Adrián si vzal čiernu vychádzkovú paličku. Pôsobil uvoľnene, usmieval sa. Vrásky na jeho duši, našťastie, nebolo vidieť.
Presne o dvanástej na poludnie si zaľúbenci v kostole sv. Jána Krstiteľa povedali áno. Vymenili si prstene a „prvý“ bozk. Bili zvony. Hostia tlieskali, gratulovali novomanželom. Mário Mara rozdával úsmevy na všetky strany, snažil sa nehľadieť na svokra. Mladomanželia vyšli pred kostol spraviť si spoločnú fotografiu. Pridal sa aj farár, ktorý prijímal štedré dary Audénovej rodiny. Starý pán stál pri neveste, nepohol sa od nej.
Pred kostolom zastal čierny Bolt V8 Coupe. Okienko na šoférovej strane sa stiahlo. Slnečné lúče sa odrazili od chladného kovu pušky M40. Dárius, čestný a zásadový muž, vystrelil.
Dav pred kostolom sa rozpŕchol ako zhluk rýb, keď do vody hodíš kameň. Bolt s pišťaním pneumatík vyrazil. Na ceste po ňom ostal iba biely dym. Nevesta bola celá od krvi. Mário Mara utekal ako zmyslov zbavený. Ženy vrieskali, deti revali.
„Otec,“ zašepkala Marianna.
Gangster mazaný ležal na slnkom vyhriatom betóne. Meravo hľadel do neba. Dcéra starého pána si kľakla, položila hlavu na jeho hruď. Obrovské slzy milovanej dcéry zmáčali starcovu košeľu.
Lukaš Mano
