Adrián Audén, ktorého prezývali Gangster mazaný, sa prenikavo zahľadel do zúfalých uslzených očí jedinej a milovanej dcéry Marianny. Starý pán sedel v kresle s červeným poťahom, ruky mal položené na kolenách. Dievča pred ním kľačalo a nariekalo.
„Prosím vás, otec. Prosím vás, zrušte naše zasnúbenie. Ja ho nemám rada. Ľúbim iného. Prosím vás, otecko.“
Adrián vstal z kresla. „Vstaň, dieťa,“ povedal dcére, posadil ju na svoje miesto. „S Dáriusom si zasnúbená už päť mesiacov. O tridsať dní sa máš vydávať,“ vravel chrbtom otočený k Marianne. „Pred časom si povedala, že ho miluješ. Klamala si mi?“
Posledná otázka bola ako jed. Starý pán ju zasyčal ako had. Marianna otca dobre poznala. Musela si dať obrovský pozor, čo odpovie. Mazaný gangster nenávidel lži. Každý, kto ho oklamal, u neho stratil dôveru, a niekedy prišiel aj o niečo oveľa cennejšie.
„Nie. Vtedy som ho naozaj ľúbila, ale stretla som Mária a...“
„A zaľúbila si sa doňho,“ dokončil Adrián Audén, otočil sa k dcére, hľadel jej do očí.
„Áno.“
„Je to už šestnásť rokov, čo nás tvoja matka opustila,“ podišiel k nej, vzal jej krehké ruky a skryl ich vo svojich veľkých dlaniach. „Ale stále ju milujem. Neprejde jediná minúta, v ktorej by som na ňu nepomyslel. Veľmi mi chýba. Si jediná osoba, ktorá mi ju pripomína.“
Gangstrovi zvlhli oči.
„Otecko. Netrápte sa. Ja vás nikdy neopustím.“
„Si si istá, že ti ten mladík iba neopantal hlavu?“
„Som si istá. Milujem ho. Celým srdcom.“
„Nuž. Otec sa musí postarať o dcérino šťastie. Ak si myslíš, že je Mário tvoj vyvolený, dobre. Máš môj súhlas vziať si ho.“
„Ďakujem!“ Vystrelila z kresla, objala otca. „Ďakujem! Ďakujem!“ Bozkávala ho.
„Ide mi o tvoje šťastie.“
„Som šťastná. Nesmierne šťastná,“ stisla ho, až nemohol dýchať.
„Pred svadbou ho však chcem vidieť.“
„Privediem ho. Môže prísť hneď zajtra.“
„Skvelé. Maj na pamäti, že neschvaľujem vašu skorú svadbu.“
„Otec, prosím, chcem si ho vziať čo najskôr. Prosím, nehnevajte sa.“
„Dobre, dcérka. Dobre. Nehnevám sa. A teraz choď. Nechaj otca pracovať.“
Marianna ho pobozkala, celá šťastná vycupkala z miestnosti.
Gangster mazaný sa zvalil do kresla. V hlave mu hučalo, myšlienky vírili. Hľadel do neznáma. Zo stien sa naňho dívali obrazy talianskych umelcov, vraveli: Spravil si chybu, starec. Obrovskú chybu.
„Máš chuť na čaj?“ Na prahu dverí sa zjavil Adriánov najvernejší priateľ Patrik Pracho. V rukách mal tácku s dvoma pariacimi šálkami.
„Áno.“
„Problémy, však?“ spýtal sa Patrik, položil tácku na sklený stôl uprostred miestnosti so zeleným kobercom.
„Uhm. Svadba sa bude konať skôr, ale ženích nebude ten istý.“
„Vieš, čo to pre nás znamená? Uvedomuješ si, čo si spravil?“
„Uvedomujem si, že pre dcérino šťastie urobím čokoľvek.“
„Kto vlastne bude ženích?“
„Akýsi Mário. Oťukni ho, dobre? Chcem o ňom vedieť čo najviac. A zavolaj Dáriusovi. Musím mu všetko vysvetliť.“
„Dárius nebude nadšený.“
„Viem, priateľu. Viem, že chvíľa stretnutia s mojou ženou sa blíži.“ Odchlipol si z horúceho ovocného čaju.
Večer toho istého dňa sa Mazaný gangster prechádzal po terase svojej prepychovej vily. Vychutnával dym kubánskej cigary, kochal sa pohľadom na hviezdnatú oblohu. V záhrade cvrlikali cvrčky. Slabý vánok sa pohrával s Adriánovými šedinami.
„Dobrý večer.“
„Poď ku mne, synu,“ povedal Adrián, nepozrel na hosťa, sústredil sa na oblohu.
Mladý muž s čiernymi fúzikmi ladne pristúpil k starému pánovi.
„Ďakujem, že si prišiel, Dárius.“
„Pane, čo sa deje?“ Dárius bol pokojný, jeho hranatá tvár nevyjadrovala žiadne pocity. Bol jedným z ľudí, ktorý sa Mazaného gangstra nemuseli báť.
„Ide o moju dcéru,“ zahľadel sa naňho, chytil ho za plece. „Marianna je pre mňa najvzácnejším darom od Boha.“
„Tým je aj pre mňa, pane.“
„Synu. Tvoje zasnúbenie s mojou dcérou musím zrušiť.“
Dárius ostal ticho. Spočiatku si neuvedomil, čo mu Adrián vraví. Stál bez pohybu, meravý.
„Je mi ľúto.“
„Čo sa stalo, otče? Vašu dcéru milujem. Dovolili ste mi vziať si ju, keď som ju žiadal o ruku. Svadba má byť o mesiac.“
„Upokoj sa, chlapče.“ Stiahol ruku z Dáriusovho pleca, opäť sa zahľadel na nebo. Dlhú chvíľu mlčal. „Vidíš tie hviezdy? Sú ako ženy. Každý správny muž si dokáže nájsť hviezdu, ktorá bude žiariť iba preňho.“
„Ženu svojho života som už našiel, vy mi ju beriete.“
„Trápi ma, že ti pôsobím bolesť. Si dobrý chlapec a nechcem ti klamať. Zmier sa s pravdou, synu. Moja dcéra je viac než celý môj majetok. Je viac než môj život a ide mi len o jej šťastie. Miluje iného, chce si ho vziať a ja jej nedokážem zabrániť. Je mi ľúto.“
„Kto prevezme správu nad obchodmi?“
„To je vo hviezdach.“
„Hovoríte ako básnik.“
„Snažím sa mierniť tvoj žiaľ, synak. Viem, že mi odpustíš.“
„Nie. Nie.“
„Počúvaj ma. Si čestný muž, Dárius. Sprav všetko, čo ti vraví srdce a rozum. Urob, čo je správne. Ale z celej duše ťa prosím, neber starcovi jedinú potechu jeho života.“
Dárius plakal. Vrela v ňom vzbúrená krv. Chcel niečo povedať. Hocičo.
„Tvoje slzy ma dojímajú. Teraz viem, že si ju skutočne miloval. Odpusť mi. Ale nezabudni. Si chlap, musíš oplácať krivdy, ktoré ti páchajú iní. Prosím ťa len, aby si pamätal na moju prosbu.“
Dárius sa trochu upokojil. Zodvihol uslzenú tvár.
„Tiež vám niečo poviem. Každá hviezda skôr či neskôr zhasne.“
Adrián osamel. Potiahol dym z cigary, s pôžitkom ho vyfúkol do vzduchu pokojného večera.
Dárius ctil všetky staré tradície. Rešpektoval starého pána viac než ktokoľvek iný. Sedel na posteli v štvorizbovom byte. Začal sa upokojovať. Finlandiou. Myslel na nedodržaný sľub. Myslel na Mariannu. Plánoval s ňou budúcnosť. V jedinom okamihu je všetko v troskách. Česť Dáriusovi nedovolila nechať spôsobenú krivdu bez odplaty. Musel sa Audénovcom pripomenúť, musel im ukázať, s kým sa zahrávali.
Vzal do rúk telefón, vyťukal číslo.
„Potreboval by som dobrú zbraň.“
Lukas Mano
