Facebook Michalovske noviny

 
 
 
 

Hrnčiar z Pozdišoviec – 2. časť

„Treba ísť zajtra na trh?“ spýta sa otca pri obede.

„Na trh? A s čím chceš ísť? Chceš predať koňa? Nemáme tovar. Aspoňže sme na tých cirkevníkoch poriadne zarobili,“ zachechlí sa starý Jurenka.

Martin si večer požičal sestrinu učebnicu a pri svetle sviečky študoval. Naučil sa nové latinské slová a upevnil si staré. Pred Magdalénou chcel vyzerať múdro.

Hrnčiarske výrobky boli čochvíľa poruke. Martina vyslali s naloženým vozom do Michaloviec. Mládenec hnal koňa do cvalu, ale stará mrcina si robila, čo sa jej zachcelo. Jurenka sa nevedel dočkať stretnutia s Magdalénou. Dúfal, že ju prekvapí svojím príchodom. Na nejaký trh Martin ani nepomyslel, ihneď sa zberal do kláštora. Strážnik si ho pamätal, pustil ho dnu. Pred rehoľným sídlom sa hrali deti.

„Dobrý deň, ujo hrnčiar,“ privíta Martina malý Kubko.

„Dobrý deň.“

„Priniesli ste taniere?“

„Nie, nie. Hľadám Magdalénu.“

„Je vzadu na dvore. Tam.“

„Mohol by si ju zavolať, prosím?“

Kubko sa zvrtol a trielil za mníškou. Sestra Magdaléna prišla onedlho. Keď zbadala mladého hrnčiara, jej červené pery sa roztiahli v širokom úsmeve a na líca vystúpili rozkošné jamky.

„Martin!“ podíde k nemu. „Vitaj.“

„Rád ťa vidím, Magdaléna.“

„Myslela som na teba. Dlho si nechodil. Hádam ti otec niečo nezakázal.“

„Nie. Nemali sme dosť tovaru na predaj. Až dnes som mohol odísť z dediny.“

„To je skvelé! Poď.“ Chytí ho za ruku a vedie do malého parku k lavičkám.

Šiel s mníškou ako poslušný psíček, bol by sa ňou nechal viesť aj hrobárovi na lopatu.

„Sadni si,“ povie mu pri drevenej lavičke. „Mám tu Písmo sväté. Môžem ti niečo prečítať, ako som ti sľúbila.“

„Dobre. Ale máš čas?“

„Samozrejme. Piatky máme stále voľnejšie. Venujeme sa viac deťom.“

Martin prikývne.

Sestra sa posadí, nalistuje nejakú stranu v objemnej knihe a prečíta: Ježiš povedal Šimonovi:‚Veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden mu dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Dlžobu nemali ako zaplatiť, odpustil ju obom. Ktorý z nich ho bude viac milovať?‘ Šimon povedal: ‚Ten, ktorému viac odpustil.‘ Ježiš hovoril: ‚Správne usudzuješ. Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, ale nedal si mi vody na nohy; ale táto slzami zmáčala mi nohy a vlasmi poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej hriechy, pretože veľmi miluje. Komu sa však menej odpúšťa, menšiu lásku prejavuje.‘ Ježiš povedal žene: ‚Tvoja viera ťa zachránila.‘

Hrnčiar bol ticho, zadumaný pohľad upieral na trávu a šantiace deti.

„Ty vždycky odpustíš?“ opýta sa Magdalény.

„Vždycky,“ odpovedá sestra, no zarazí sa a vysvetlí: „Niekedy je veľmi ťažké odpustiť, ale nikdy to nie je nemožné, Martin.“

„Ja odpustiť nedokážem.“

„To je smutné. Ako môžeš potom čakať, že sa odpustí tebe?“

Martin mlčí.

„Boh nás učí milovať.“

„Ale ja v Boha neverím.“

„Ani nemusíš. Dôležité je, že On verí v teba. A miluje ťa takého, aký si.“

„Ty ma neodsudzuješ?“

„A za čo?“

„Že nedokážem odpustiť.“

„Čo by som bola za človeka, keby som ťa odsúdila?“

Deti odišli do budovy. Martin so sestrou osameli. Vietor kýval korunami stromov v malom parčíku.

„Počul si o Ježišovi?“ opýta sa rehoľníčka.

„Počul, ale neviem o ňom nič.“

„Je to Boží syn. A vieš, čo je na ňom úplne najlepšie? Stal sa človekom, pretože nás mal nesmierne rád.“

„To je pekné.“

„To je úžasné! Poď, poprechádzame sa.“

Martin sa na prechádzke rozhovoril o neblahom vzťahu k otcovi. Sťažoval sa na jeho prísnosť a chladné správanie. Bolo mu ľahšie, keď sa mohol so svojimi myšlienkami zdôveriť inej osobe. Dosiaľ tento pocit nezažil, naplnila ho spokojnosť a úľava, akoby si oddýchol po celodennej práci za kruhom. Magdaléna ho utešovala, rozhovorila sa o Bohu a priateľkách z kláštora.

„Snaž sa otca pochopiť. Ide mu o to, aby si bol čo najlepší. Podľa mňa ťa ľúbi. Záleží mu na tebe.“

„Podľa mňa ho nepoznáš. Záleží mu iba na peniazoch. Je skvelý hrnčiar, preto sa jeho vázy vždy predávajú, a moje nie. A preto je na mňa večne naštvaný, lebo nedokážem vyrobiť tanier, ktorý by si niekto kúpil.“

„To nie je pravda. Videla som tvoje výtvory. Sú krásne. Stačí, ak si budeš veriť. Budem sa za teba modliť.“

„Modliť?“

„Áno. Prihovorím sa za teba u Boha.“

„To sa dá?“

Magdaléna sa rozosmeje. „Nepovedala som ti, že možné je všetko?“

Tiene sa predĺžili tak rýchlo, akoby ich niekto natiahol. Sestra a hrnčiar si ani nevšimli, že ľudia pred kláštornou bránou sa zberajú domov z polí. Až keď Martinovi zaškvŕkalo v bruchu, uvedomili si, že je neskoro.

„Otec bude zúriť,“ zľakne sa Martin. „Budem musieť ísť.“

„Áno. Veľmi sme sa zarozprávali.“

„Ďakujem ti, Magdaléna. Ďakujem za rozhovor.“

„Aj nabudúce, Martin.“

„Prídem čo najskôr. Možno aj zajtra. Aspoň na chvíľu.“

„Budem veľmi rada. Len príď.“

„Tak... dovidenia Magdaléna.“

„S Pánom Bohom.“

Martin pocítil trýznivý pocit odlúčenia, akoby mu usekli polovicu srdca. Musel sa však ponáhľať domov. Obzeral sa za seba, Magdaléna zahalená v čiernych šatách mu zamávala a stratila sa v kláštore. Mladému hrnčiarovi sa chcelo plakať.

„S tým mládencom si bola dlho, dcéra.“

„Matka predstavená.“ Naľaká sa Magdaléna.

Stará rehoľníčka stála za dverami. Prísnymi očami si prehliadal mladšiu ženu.

„Nebola si ani na poobedňajšej pobožnosti,“ napomenie Magdalénu Matka predstavená.

„Odpusťte. Úplne som na ňu zabudla.“

„K mužom musíš pristupovať opatrnejšie.“

„Martin je môj priateľ.“

„Priateľstvo je iba krôčik od lásky. A láska k mužovi je pre teba bránou do pekla.“

Magdaléna nedokáže nájsť správne slova, skloní hlavu.

„Choď,“ pošle ju preč stará rehoľníčka – dlho stojí pred bránou kláštora a modlí sa k sv. Kláre za silu pre Magdalénu.

Doma sa matka hodila Martinovi okolo krku. Bozkávala ho, objímala a plakala.

„Kde si bol? Kde si len bol? Celý deň si preč. Tak som sa o teba bála.“

„Prepáčte. Zdržal som sa, lebo... Na trhu bol akýsi zlodej a hľadali ho. A museli prehľadať všetko a každého.“

„Vyľakal si ma. Vyľakal.“

Martin Jurenka starší sedel na stoličke. K synovi ani nepodišiel, ani ho nezbil.

„Koľko si toho predal?“ opýta sa.

„Nič. Nemohol som predať nič, lebo hľadali zlodeja. Celý trh bol prázdny.“

„Nič,“ vzdychne starší Jurenka, zlostne sa zahľadí na syna a viac sa k nemu neozve.

 

Od onoho dňa boli Martinove návštevy k Magdaléne čoraz častejšie. Mladík bol tri hodiny na trhu, niečo predal, a potom sa na voze odviezol ku kláštoru. Rozprávali sa o textoch z Biblie, o Ježišovi, o Martinovom otcovi, o remesle. Obaja si za svoje priateľstvo veľa vytrpeli. Mníšku karhali ostatné sestry – radili jej, aby sa s hrnčiarom prestala stýkať. Mladú rehoľníčku život v kláštore napĺňal, lebo Boha milovala a túžila byť pri Ňom čo najbližšie. Martina pokladala za Boží dar, dlho hľadanú spriaznenú dušu, ktorej pomôže dostať sa do neba.

Mladík mal peklo doma vždy, keď sa vrátil. Matka viac neplakala, ziapala na neho. Otec  sa tváril, akoby Martina vôbec nepoznal. Upodozrieval ho, že si polovicu zisku necháva pre   seba. Za kruhom pracoval čoraz menej, ale otec si všimol, že synova práca sa záhadne lepší. Krčahy boli hladké a tvarované veľmi dobre. Martin sa v remesle z dňa na deň zdokonaľoval.     Raz popoludní boli Martin a Magdaléna v kláštore. Sestra nechala mladíka, nech číta  evanjeliový text.

„Magdaléna. Kto je vlastne Boh?“

Rehoľníčka naňho zvedavo pozrela. Zamyslela sa a dlho bolo v jej malej izbietke ticho.

„Boh... Boh je... hrnčiar.“ Usmeje sa, akoby ju osvietilo.

„Hrnčiar?“

„Hrnčiar, ktorý modeluje a tvaruje naše srdce. Chce, aby bolo dokonalé. Ale ako dobre vieš, mnoho vecí záleží aj na hrnčiarskom kruhu, a keď je kruh zlý, výsledok jeho snaženia je nedokonalý.“

Martin uvažuje nad jej slovami, vryjú sa mu do mysle. „Ďakujem. Ani evanjelista Ján by to nevysvetlil lepšie.“

Doma sa otec Martina opýtal, koľko peňazí priniesol. Martin si uvedomil, že dnes sa mu za tri hodiny, ktoré strávil na trhu, vôbec nedarilo. Otcovi vložil do rúk jeden dukát.

„Jeden? To nie je možné! Ihneď povedz, čo si zrobil s ostatnými peniazmi.“

„Nič, otec, to je všetko.“

„Ty klamár! Ty podliak!“

„Čo sa deje?“ spýta sa Anna.

„Náš syn nás okráda.“

„To nie je pravda!“ protestuje mladík.

„Že nie? Kde sú potom zvyšné peniaze?“ dobiedza starý hrnčiar.

„Žiadne nie sú.“

„Tak ty si z nás budeš robiť hlupákov?!“ napajedí sa otec. „Ja ti ukážem, smiať sa rodičom.“ Martinovi vylepí takú facku, až sa mladík neudrží na nohách.

Anna sa ticho prizerala. Chytila muža za rameno.

„Nechaj ma!“ oborí sa na ňu manžel. „To ťa naučí poslúchať!“ kričí na syna.

Martin chvíľu ležal na zemi, potom vstal, s nenávisťou sa zahľadel na otca a udrel ho po tvári. Starý Jurenka neveril, že bolesť na líci mu spôsobil vlastný syn. Malý Martinko. Matka niečo kričala, ale ani jeden z mužov ju nevnímal. Stáli proti sebe ako odvekí nepriatelia. Nik z nich netušil, čo sa vlastne stalo.

Martin sa nakoniec otočil, vyliezol nad pec a ľahol si na pričňu. Počul, že mama plače. Ani nezahasili sviečky, a mladý hrnčiar už spal.

„Si akýsi tichý, Martin,“ povie mu na druhý deň Magdaléna.

Sedeli spolu na lavičke v parku. V korunách stromov čvrlikali vrabce, vzduch voňal ružami a peľom.

„Čo sa stalo?“

Martin sa tváril, že ju nepočúva. Pozornosť upriamil na mravenisko pri gaštane.

„Martin!“

„Čo je?“

„Je ti niečo?“

„Nie.“

„Povedz mi, čo sa stalo. Bude ti lepšie.“

„Keď ja... Udrel som otca.“

„Nazlostil ťa?“

„Vyzauškoval ma, až som spadol na zem. Tak som sa postavil a vylepil som mu.“

„Martin, to je hrozné. Nesmieš robiť také veci. Je to cesta k záhube.“

„Kričal na mňa, že som klamár. Nikdy mu na mne nezáležalo. Je ku mne odporný.“

„Choď domov, Martin. Ospravedlň sa mu.“

„Čo?“

„Urob to. Kvôli mne. Odpusť mu a bude odpustené aj tebe.“

„Nemôžem sa mu ospravedlniť.“

„Prečo?“

„Nikdy som to nerobil.“

„Tak je najvyšší čas s tým začať. Prosím ťa, Martin.“

Mladík vzdychne a nesmelo prikývne.

Martin večer pristúpil k otcovi sediacemu za stolom. Otec sa naňho pozrel s nenávisťou, ale i so strachom.

„Mrzí ma to. Prepáč, že som ťa udrel. Odpusť mi.“

Starý Jurenka sa zatváril prísne, zagánil na syna a bez slova sa odvrátil. Martin vyliezol na pričňu. Schúlený pod dekou tíško plakal.

Lukaš Maňo