Prefíkaný vlk pozeral na kozu, ako si na skale uštipkáva z trsov trávy. „Z teba by ale bola dobrá večera,“ pomyslel si a pažravo sa oblizol. Vlk sa zakrádal bližšie a túžobne hľadel na kozu. Ani zďaleka však nemal také šikovné nohy ako jeho vyhliadnutá obeť. Nemohol ani pomyslieť, že by vyliezol na strmé bralo a kozu prepadol. Musí nájsť spôsob, ako kozu presvedčiť, aby zišla dole. „Dobré ráno, kozička,“ zvolal vlk čo najprívetivejšie. „Dávaj, prosím ta, pozor. Si strašne vysoko, a to je veľmi nebezpečné. Mrzelo by ma, keby sa ti niečo stalo. Vieš čo, zíď sem dolu, tu je svieža a zelená trávička. Poslúchni radu priateľa.“ Ale koza sa nedala oklamať. Pozrela na vlka a potriasla hlavou. „Mňa veru neprekabátiš,“ odpovedala mu. Ty sa čerta staráš, či tráva, čo jem, je svieža a zelená, alebo stará a zoschnutá. Ty ma chceš zjesť!“
Poučenie: Nie každý, kto sa ti zalieča, je tvojím priateľom.
