Michalovskenoviny

Tak ako každé väčšie európske mesto, aj Londýn je veľmi zvláštne miesto na život. Mix národností, vierovyznaní a životného štýlu. Skoro každodenne máte možnosť byť svedkom bizarných podujatí, osláv a protestov. Tak ako mnoho ďalších Slovákov, aj ja som skúšal hľadať šťastie práve tam.
Pracoval som v centre, v jednom obchodíku na Piccadilly st., ani nie 100 m od Piccadilly Circus. V letných mesiacoch  pravidelne  pochodovalo popred môj obchod množstvo nadšencov a čudákov, ktorí sa snažili prejaviť svoj názor.

Protestovali tam ženy, proti domácemu násiliu. Protestovali rozvedení muži, ktorých manželky pripravili o rodinu a celý majetok. Arabský svet protestoval proti vláde G. Busha a Izraelu. Prívrženci Greenpeace za veľryby a čistejší svet. Homosexuáli si zasa počas Gay Pride London urobili z mesta svoju súkromnú party. Jednoducho každý kto chcel, si mohol prísť zahulákať a manifestovať svoj názor.

Jeden z najzaujímavejších protestov, ktorý som videl, bol nepochybne protest nahých cyklistov. Zhruba 2000 nahých ľudí na bicykloch a kolieskových korčuliach protestovalo proti globálnemu otepľovaniu.  S heslom „vezmi bicykel, nie auto“.
Tak ako pri každej demonštrácií sme na pár minút zavreli obchod a vybehli na ulicu. Pelotón nahých cyklistov viedol vychudnutý chlapík s dlhými vlasmi. Jeho jediným odevom boli okuliare. Vzadu mal  priviazanú vlajku s nápisom SAVE THE EARTH (zachráňte Zem). Dal by som ruku do ohňa, že to bol prevtelený Lenon.

Nezisťoval som či sú všetci zúčastnení presvedčení ochranári, alebo len nahí exhibicionisti. Isté však je, že prítomnosť veľkého množstva ľudí s podobným osudom, im dodávalo odvahu. V určitej chvíli sme sa my oblečení dokonca ocitli v menšine. Pomaly ma začínal aj prepadávať pocit hanby. Cítil som sa ako v tom sne, kde stojím nahý uprostred všetkých a každý na mňa ukazuje prstom. Našťatie pelotón odvážlivcov rýchlo odfrčal preč a ulica sa začala zapĺňať normálnymi, alebo aspoň oblečenými ľuďmi. Všetko sa vrátilo späť do starých koľají a celú ulicu opäť zaplnili autá, poschodové autobusy a taxíky.

A vtedy to prišlo....Vtedy začali prichádzať tichí hrdinovia nahého protestu. Uvedomil som si to až neskôr. Od Hyde Parku smerom do centra je menší ale dosť dlhý kopec a netrénovanému cyklistovi dá poriadne zabrať.  Mladí a zdatnejší naháči s ním nemali problém a raz-dva uháňali ďalej. Ale čo tí menej zdatní?  Tým sa pelotón postupne vzďaľoval a vzďaľoval a oni sa zrazu ocitli úplne sami uprostred bežnej premávky.
A tak sa na horizonte objavil vetchý, udychčaný starček. Na hlave šatka ako veterán  z Vietnamu a dolu, tak ako ho pán boh stvoril. Uvedomujúc si svoju situáciu so smiechom bicykloval ďalej.

O 3 minúty sa objavila mladá asi 100 kilová slečna. Červená v tvári a udýchaná od nedostatku kyslíka. Prebytočné kilá jej prevísali, takže sedadlo bicykla ani nebolo vidieť. Krútila koľko len vládala a na najľahšom prevode sa snažila dobehnúť beznádejne stretanú skupinu. Na ramene mala pripevnený MP3 prehrávač a v ušiach slúchadlá  aby nepočula „povzbudivé“ poznámky ulice.  Každý kto mal v tej chvíli  po ruke foťák si ju zaručene odfotil. Bol to pohľad pre bohov.

So smiechom a súcitom zároveň, sme sa pozerali ako nám mizne v diaľke. Chúďa dievča... na križovatke zle odbočila. Kto vie ako dlho hľadala stratený pelotón.