Michalovskenoviny

Mám asi štyroch kamarátov, ktorých krstné meno je Stano. No v mobile mám uložené iba jedného z nich. A ako naschvál ktorého najmenej potrebujem a ktorého aj najmenej poznám. Vlastne Stano, uložený v mobile, je kamarátom môjho brata a už ani neviem prečo som si uložil práve jeho...
Asi pred rokom som potreboval poroznášať v Lastomíri Regzep tak som zavolal Stanovi, ktorý ich tam roznášal.
"Servus Stano, môžem tí doniesť noviny na roznos?"
"Kľudne." Ozval sa akýsi hlas z druhého konca linky.
"Dobre, Stano, za dvadsať minút som u teba!"
"Tak to dosť pochybujem." Ozval sa rehot z telefónu.
"Som v Bratislave."
Chvíľu som rozmýšľal či mi niečo neuniklo a nezmohol som sa na nič, iba na trápnu otázku.
"A čo tam robíš?" Spýtal som sa stále nechápavo.
"No ja tu bývam." Dostal som rovnako nechápavú odpoveď.
Až po minúte mi zaplo, ospravedlnil som sa a zložil telefón.Asi o pol roka neskôr volám ďalšiemu Stanovi...
"Počuj Stano, máš ešte ten dlhý rebrík?"
"Asi mám." Ozvalo sa mi z telefónu
"Tak mi ho chytro požičaj montujeme reklamu!"

"Marek zasa si si ma s niekým poplietol." Ozval sa mi pobavený známy hlas.
"Voláš sa predsa Stano?" Spýtal som sa nechápavo.

"Volám!" Odpovedal záhadný hlas.
"A máš taký dlhý skladací rebrík?"
"To teda mám." Cítil som, že ten hlas mi to vôbec nechce uľahčiť.

Až po hodnej chvíli mi došlo, že je to bratov dávny spoluhráč z basketbalu, s ktorým dlhé roky zohrievali lavičku michalovskej juniorky. Neostávalo mi nič iné, než sa ospravedlniť a sľúbiť, že sa nič podobné už naozaj nikdy opakovať nebude!

Mesiac na to som kontroloval roznos pošty v Pozdišovciach, tak som zavolal ďalšiemu Stanovi.
"Servus, Stano, ako ide život?" začal som zdvorilostne
"Celkom to ide." Rovnako zdvorilo sa mi ozvalo z mobilu.

Nasledujúcich dvadsať minút sme ohovárali spoločných známych, ktorý ktorú nechal a podobne. Už keď sme pletkami boli dostatočne zhnusení som si spomenul, kvôli čomu volám.

"Počuj a Regzep si dostal do schránky?"
"Ty roznášaš noviny už aj sem?" Ozval sa mi z telefónu hlas plný obdivu a uznania. Cítil som sa konečne niekým docenený.

"Ale mne zatiaľ nič nedošlo, ale aj tak Marek, že si to s tým Regzepom dotiahol až do Blavy, tak klobúk dole."

Opäť nastalo už známe trápne ticho, pocit uznania sa zmenil na pocit hanby a potupy...

Napriek týmto trapasom som nepoučiteľný a so železnou pravidelnosťou pýtam od chudáka Stana naďalej, aby mi nainštaloval anténu, alebo požičal Aviu a podobné nezmysly. On si už ten náš folklór celkom vychutnáva.