Pred týždňom som bol na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v Košiciach. Hrala veľká Kanada proti Američanom. Celé Košice dýchali tou nezabudnuteľnou atmosférou. Prinášame Vám vôňu majstrovstiev sveta. Košice určite nesklamali.
Hneď pred vstupom do Košíc viali slovenské vlajky na autách, na plotoch, na domoch. Úplne všade ste videli naše farby! McDonald v Košiciach plný zahraničných turistov a, samozrejme Michalovčanov! Myslel som si, že s dresom našej Dukly tam budem za „exota“, no počas tých nádherných dvoch týždňoch v Košiciach za exotov boli asi iba úplne obyčajní ľudia. Mal som pocit, že som na nejakom maškarnom plese. Každý vial svojími vlajkami. Pomaľovaná tvár u sedemdesiat ročného Švéda bola úplna samozrejmosť. Pred vynoveným hotelom „Hilton“ hokejová horúčka už vrcholila. Kanandský autobus, ktorý čakal na hráčov, obkľúčili fanúšikovia asi zo všetkých krajín a netrpezlivo čakali na svoje idoly. Policajné auta okolo kanadského autobusu akokeby dávali ešte väčšiu vážnosť celej situácii. No najviac ma doastala hlavná ulica. Jedna obrovská hokejová oslava! Hudba, tanec, veľkoplošná obrazovka priamo zo Steel arény a všade veľa, veľa usmievajúcich sa ľudí. Predomnou dvaja Švajčiari len neveriacky krútili hlavou. Das ist fantastisch stadt! Fantastisch Košice! Nechcel som im brať ilúzie, tak som im len zaklamal, že na Slovensku sa takto ľudia usmievajú po celý rok... Čím som sa viac približoval k zimnému štadiónu, tým viac bolo jasné, že proti sebe hrá Kanada a USA. Napriek tomu však prevládali slovenské dresy s Gaboríkom, Šatanom a Demitrom. Skrátka, celé východné Slovensko sa išlo pozrieť na špičkový zámorský hokej. Sto metrov pred zimákom suveníry sa predávali za nekresťanské peniaze. Päťdesiat metrov pred štadiónom však už tie isté veci stali dvojnásobok. Skrátka, boli sme perfektne pripravení na Majstrovstvá sveta! Keď som konečne prešiel cez prvú kontrolu, ešte pred štadiónom som natrafil na celú enklávu Michalovských hokejistov a hokejbalistov! Vraj sa prišli teoreticky pripraviť na ďalšiu sezónu. No keď som videl, ako im od alkoholu svieti celá tvár, a vlastné celé telo, pochopil som, že dnes sa tu veľa nenaučia! A mal som pravdu. Pochybujem, že by Vám vedeli podrobne rozobrať zápas, oni sa tam proste nádherne bavili. Nikoho na celom štadióne nebolo tak počuť ako našich chlapcov! Zápas ešte ani nezačal a oni už skákali na chodbe štadióna, ako keby vyhrali celú prvú ligu. Počas zápasu neúnavne povzbudzovali, skrátka bol som na nich hrdý. Aspoň nejako sme sa pozitívne tento rok hokejovo odprezentovali. Mňa s dresom Michalovskej Dukly ľudia zastavovali, chceli sa so mnou fotografovať. Zovšadiaľ som iba počul aha tam ide michalovská devätnátska, to bol Peťo Pinďár, veľký košický hokejista hrajúci za Michalovce! Hovorili rodičia deťom.
Najviac ma však dostal jeden Kanaďan ktorý si chcel so mnou vymeniť dres, no ja som, ako správny michalovský patriot, odmietol. Normálne sa urazil, že vraj mu ho podpísal sám Crosby. Nato som si povedal, že asi až taký patriot nebudem a, že teda vymením. No urazený Kanaďan sa už vyparil. Polovička Košičanov, čo hrala za Michalovce hokej, ma zastavovala, objímala a spomínala so mnou na staré časy. Najviac ma však potešil Timko, hokejová dvojička Peťa Pinďára. Hneď sa musel so mnou odfotiť. Skrátka, michalovská devätnástka mala v Košiciach veľký úspech.
Ale naspäť k hokeju. Hokej ma sklamal. Celý štadión čakal, že uvidíme nasadenie, techniku na najvýššej úrovni, no v ten večer obidve mužstvá predvádzali iba dobrý, prvoligový hokej. Skrátka, nasadenie a rýchlosť tomu zápasu chýbala. Zrejme každá hviezda sa bála zranenia v zápase, v ktorom okrem prestíže o nič nešlo. No ľuďom to bolo jedno! Vypredaná hala povzbudzovala obidve mužstvá. Mexické vlny, chorále, proste až na hokej nádherný zápas... Po zápase celý štadión sa povinne presunul na úpne preplnený amfiteáter, kde sa pozeralo na plátne večerný zápas Slovákov s Čechmi. Hokej zase sklamal, ale ľuďom to až tak zas nevadilo. V ten deň boli Košičania jednoducho skvelí!
