Pred rokom v lete som sa zobudil na strašný rev... Dvaja chlapci sa vracali nad ránom domov a akurát na mojom parkovisku si sadli a začali riešiť vysoko intelektuálne krčmové reči. Po hodine mi to už nedalo a vletel som medzi nich! Mal som na sebe len krikľavé turistické bermudy a šľapky. Začal som ich vyháňať, aby sa „spratali“ z môjho pozemku. Až vtedy som si ich obzrel... Dvaja fagani v najsilnejších a najkrajších rokoch, v drsných potrhaných rifliach a ešte drsnejších čiernych rockových tričkách. Sama reťaz, samé tetovanie a hlavne ten alkohol v hlave, z nich robil zdatných súperov. Dokonca aj ich „kanady“ sa mi zdali vhodnejšie na bitku ako moje šľapky...
Ale už sa nedalo cúvnúť. Cúvnuť po tom, čo za nadávky som na nich vychrlil, už nemohli ani oni. Spustili na mňa spŕšku nadávok, nech sa spracem a podobne...Samozrejme ja, že nie, nech sa spracú radšej oni, lebo uvidia! Nato oni, že nech sa spracem ja, lebo ak nie, tak mi rozmlátia všetky okná...
Hlavne jeden z nich bol náramne drzý a ten jazyk mu len mlel. Blonďáčik nakrátko ostrihaný, potetovaný, ruky naširoko od seba, každú sekundu v hlave pripravená nálož vybuchnúť. A nech sa spratám, že som im na smiech a podobné nezmysly... Na každú moju urážku mal pripravené dve omnoho lepšie ako tie moje. A hlavne, ja som ešte postojačky spal a môj mozog nestíhal s jeho nadávkami súperiť.. Keď už to vyzeralo, že do seba naozaj skočíme, dorazili policajti. Hrdinovia v sekunde zmizli...Ostali po nich len urážky a "odfajče", ktoré ma zožierali celé dni. Jeden z chlapcov je môj sused. Vletel som za jeho mamou do práce a pred kolegom som ju hlúpo pourážal akého ma syna.
No toho blonďáka som nevedel vypátrať...
Chytiť ho tak triezveho pod krk, tak s nim zatočím. Dušoval som sa... Prešiel som celé Topoľany a všade som sa vypytoval na blonďáka s tetovaním. Nejaké dievčatá sa ma pýtali, či mal také hviezdičky na tom tetovaní, že ho vraj poznajú. Ani nedýchali, keď o ňom hovorili, celé sa triasli od vzrušenia... Aspoň mi poradili, že kde býva... Prišiel som na odporúčanú bočnú Topoľanskú ulicu a zazvonil. Otvorila mi pekná štyridsiatnička a ja som sa jej spýtal, či nepozná takého drzého arogantného a potetovaného fagana. O čom mi tu rozprávate, ten chlapec sa celé týždne pripravuje na promócie, on ani nepije! Teraz akurát je v Prešove na promóciach. Viete, aký je on je zlatý?! Pekne som sa ospravedlnil, že to určite nemôže byť on a odišiel som sklamane domov...
Fúúú, z toho chlapca v Topoľanoch bol hotový úplne každý, či mladé „šumienky“ alebo zrelé ženy, to asi naozaj nebude to divé indivíduum, čo mi vynadalo do všetkého možného...Asi okolo ôsmej ktosi u nás klope... Štyridsiatnička, čo som u nej okolo obeda bol, prišla s krásne upraveným inteligentným študentom v obleku. Podávam mu ruku a ospravedlňujem sa mu, že som ho krivo obvinil... On mi ruku príjme a ospravedlňuje sa mi, že to obvinenie nie je až také krivé... Mamička za ním sa mi ospravedlňuje tak isto... Chalan sa ukáže ako výborný diplomat a sype si popol na hlavu... Odvtedy sa zdravíme, podáme si ruku.
A takto pekne si tu v Topoľanoch žijeme...
