Facebook Michalovske noviny

 
 
 
 

Môj kamarát Stano!

Mám asi štyroch kamarátov, ktorých krstné meno je Stano. No v mobile mám uloženého iba jedného z nich. A ako naschvál toho, ktorého najmenej potrebujem a ktorého aj najmenej poznám. Vlastne Stano, uložený v mobile, je kamarát môjho brata a už ani neviem prečo som si uložil práve jeho...

Minule som potreboval poroznášať v Lastomíri moje noviny Michal. Tak som zavolal Stanovi, ktorý ich tam roznáša. -Servus Stano môžem Ti doniesť noviny na roznos?

- Kľudne! Ozval sa akýsi čudný hlas z druhého konca linky. - Dobre, Stano, za dvadsať minút som u teba! - Tak to dosť pochybujem... Ozval sa rehot z telefónu. - Som v Bratislave... Chvíľu som rozmýšlal, či mi niečo neuniklo a nezmohol som sa na nič iba na trápnu otázku. - A čo tam robíš? Spýtal som sa stále nechápavo. - No ja tu bývam. Dostal som rovnako nechápavú odpoveď. Až po minúte mi zaplo, ospravedlnil som sa a zložil telefón...

Asi o pol roka neskôr volám ďalšiemu Stanovi...- Počuj Stano, máš ešte ten dlhý rebrík? - Asi mám. Ozvalo sa mi z telefónu. - Tak mi ho chytro požičaj! Montujeme reklamu! - Marek zas si ma s niekym poplietol. Ozval sa mi pobavený známy hlas. - Voláš sa predsa Stano? Spýtal som sa nechápavo. - Volám! Odpovedal záhadný hlas... - A máš taký dlhý skladací rebrík? - To teda mám. Cítil som, že ten hlas mi to vôbec nechce uľahčiť. Až po hodnej chvíli mi došlo, že je to bratov dávny spoluhráč z basketbalu, s ktorým dlhé roky zohrievali lavičku michalovskej juniorky. Neostávalo mi nič iné, než sa ospravedlniť a sľúbiť, že sa nič podobné už naozaj nikdy opakovať nebude!

Mesiac nato som kontroloval roznos pošty v Pozdišovciach, tak som zavolal ďalšiemu Stanovi... - Servus Stano, ako ide život? Začal som zdvorilostne. - Celkom to ide... Rovnako zdvorilo sa mi ozvalo z mobilu... Nasledujúcich desať minút sme ohovárali spoločných známych, ktorý ktorú nechal a podobne. Už keď sme boli pletkami dostatočne zhnusení som si spomenul prečo volám...- Počuj a Michala si dostal do schránky? - Ty roznášaš noviny už aj sem? Ozval sa mi hlas plný obdivu a uznania. Cítil som sa konečne niekym docenený. - Ale mne zatiaľ nič nedošlo, ale aj tak Marek , že si to s tým Michalom dosiahol až do Blavy, tak klobúk dole... Opäť nastalo už známe trápne ticho, pocit uznania sa zmenil na pocit hanby a potupy...

Napriek týmto trapasom som nepoučitelný a so železnou pravidelnosťou pýtam od chudáka Stana naďalej, aby mi mi nainštaloval anténu, alebo požičial dodávku a podobné nezmysly. On si už ten náš folklór celkom vychutnáva.

  • Tento článok vyšiel v reklamných novinách Michal, v roku 2007.

boka