Štefan Zubko vtrhol do kancelárie policajného vyšetrovateľa, zvrieskol: „Ukradli mi sliepky!“ Šerif Žába sa náramne preľakol, rýchlo zložil nohy zo stola, erotický časopis bleskovo hodil do šuplíka, zazipsoval si rázporok. „Čo?“ opýtal sa. „Sliepky!“ ziapal pán Zubko, pristúpil k šerifovmu stolu.
- „Ukradli mi ich!“
- „Kto?“
- „Ten zlodej! Ten zasraný hajzeľ!“
- „Upokoj sa, Pišta,“ tíšil ho šerif, „sadni si, vyrozprávaš mi to v pokoji, pomaly.“ Šerif si zložil ruky do striešky, premeral si svojho kamaráta, čakal, kým si sadne. Štefan si prisunul stoličku na kolieskach, zviezol sa na ňu, uvoľnil sa. „Je to na zbláznenie.“
- „To bude v poriadku.“
- „Nie, nebude. Tento krát vzal skoro všetko. Aj moju obľúbenú. Vzal mi aj...“ Štefanovi tiekli po lícach slzy, tvár si zaboril do veľkých drsných rúk. Šerif ostal ticho. Nech sa chudák vyplače.
- „Vzal aj...“ prevravel pán Zubko po chvíli. „Vzal mi aj Klárku.“
- „Kto je Klárka?“ spýtal sa šerif.
- „Moja obľúbená sliepka. Jožo, musíš niečo urobiť. Musíš toho zlodeja chytiť, musíš ho zabiť.“
- „Počkaj, počkaj, počkaj. Vravíš, že Klárka je sliepka?“
- „Hej, dočerta!“
- „A že ti ju dnes ráno ukradli?“
- „Hej.“
- „Dobre. A kto?“
- „Môj sused. Volá sa Snopko.“
- „Si si istý?“
- „Áno, určite sa tak volá.“
- „Nemyslím meno. Myslím, či ti tie sliepky naozaj ukradol on.“
- „Hej, veď som ho videl.“
- „A čo si zrobil, keď si ho videl?“
- „Rýchlo som vybehol na dvor. Chcel som ho chytiť a vytriasť z neho dušu, no podarilo sa mu preliezť plot. Bol na svojom pozemku a ja som sa tam nechcel vlámať, chápeš?“
- „Jasné,“ prikývol šerif.
- „Pôjdeš ho zatknúť?“
- „Hm... nie. Nie, to nemôžem.“
- „Prečo nemôžeš?“
- „Lebo nemám dôkazy, iba jedného svedka. Teba.“
- „A to nestačí?“
- „Nie.“
- „Tak si poď po dôkazy.“
- „Mám dôležitejšiu prácu, Števo.“
- „Akú? Čo môže byť dôležitejšie než moje sliepky? Veď je to krádež. Okradli ma! Počuješ!? Okradli!“
Šerif sa zamyslel, sledoval kamaráta a nakoniec prevravel: „Vieš čo? Skús ho chytiť. Ak sa tvoj sused znova rozhodne kradnúť, tresni ho lopatou po kotrbe. Potom ho priveď sem a bude po probléme.“
- „Zabiješ ho?“ rozjasnil sa pán Zubko.
- „Blázniš? Za krádež sliepok?“
- „Ale on ukradol Klárku.“
- „Pišta, choď radšej domov.“ Šerif vzdychol. Niektorí ľudia sú vážne debili. „Urob, čo som ti povedal.“
„Dobre.“ Pán Zubko vstal. „Prinesiem ho sem, len čo sa chytí do pasce,“ povedal a odišiel. Šerif osamel, vytiahol zo šuplíka časopis, pokračoval vo svojej dôležitej práci.
Na druhý deň ráno dvere takmer vyleteli z pántov. Pán Zubko. Tento raz však nebol sám. Na hrubom povraze mal ako psa priviazaného vysokého muža. Šerif sa preľakol. „Čo to, dočerta, robíš?“
- „Už ho mám,“ zajasal Štefan, trhol povrazom okolo mužovho krku.
- „Už aj ho pusti!“ zreval šerif.
Števo rýchlo urobil, ako mu nakázal. Oslobodený chlap sa zhlboka nadýchol, zviezol sa na zem a skutočne pripomínal psa. Jožo Žába k nemu rýchlo podišiel.
- „Pane, ste v poriadku?“ opýtal sa ho.
- „Vodu,“ zachrčal pán Snopko, „vodu.“
Šerif podal utrápenému pohár vody. Potom ho posadil na stoličku, zagánil na Pištu.
- „Ste v poriadku?“ spýtal sa ho znova.
- „Áno, áno, som.“
- „Teraz ho môžeš zatknúť,“ povedal pán Zubko. „Chytil som ho, ako si chcel.“
V šerifovom tele stúpala žlč. Snažil sa upokojiť a nerozbiť tomu idiotovi nos. Sadol si na stoličku, oprel sa o kožené operadlo. Tento deň sa začal naozaj skvelo!
- „Dobre,“ začal Žába. „Teraz sa spolu porozprávame. Všetci traja.“
Pán Snopko a pán Zubko prikývli.
- „Takže, vy ste pán Snopko? Ste Štefanov sused?“
- „Áno,“ prikývol muž sediaci oproti šerifovi.
- „Kradli ste u svojho suseda sliepky?“
- „Nie.“
- „Klame!“ zvrieskol Števo. „Povedz pravdu, ty sviňa!“
- „Komu vravíš sviňa, hovädo?!“ naštval sa Snopko.
- „Zabijem ťa!“ zjačal Zubko, na svojom susedovi predviedol pravý hák, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden profesionálny boxer.
Snopko zletel zo stoličky, ústa mal plné krvi, bol chudobnejší o dva zuby. Prišiel by aj o ďalšie, našťastie sa šerif len tak neprizeral.
- „Chlapi, drbe vám?!“ Žába odsotil Pištu, pomohol pánu Snopkovi späť na stoličku.
- „Klame! Klame! Klame!“ vrešťal Štefan.
- „Drž už hubu, doriti!“ zavyl šerif.
Zavládlo ticho, ktoré prerušovali iba stony pána Snopku.
- „Vypláchnite si ústa.“ Žába mu podal pohár s vodou.
- „Je to blázon,“ prevravel Števov sused. „To on by mal ísť do väzenia, nie ja.“
- „Dobre,“ šerif sa znovu posadil. „Všetci sa upokojíme. Dobre. Tak. Dáme si keks.“ Šerif vytiahol z vrecka nohavíc Horalky. Rozbalil keks, rozlámal ho na tri časti, jednu si nechal a dve podal mužom. Jedli v tichosti. Šerif premýšľal.
- „Zjedli ste už?“
Pán Snopko a Zubko prikývli.
- „Chutil vám?“
- „Hej,“ odpovedal Pišta.
- „Nie,“ odpovedal Štefanov sused. „Nemám ho čím jesť.“
- „Prejdime k tomu, prečo tu sme. Vy vravíte, že nekradnete. A ty vravíš, že kradne.“
- „On kradne! Ja ti neklamem, Jožo.“
- „Dúfam,“ vzdychol šerif. „Načo vám boli tie sliepky?“
- „Aké sliepky?“ nechápal Snopko.
„Prestaňte sa so mnou hrať, vyklopte pravdu, lebo vás strčím do lochu za to, že ste mi dosrali celý deň!“
„No...“ Pištov sused nevedel nájsť správne slová. „Ja som iba chcel uživiť rodinu.“
„Vidíš?“ jasal Števo. „Priznal sa. Urobil to.“
Šerif začal pána Snopku ľutovať. „Nemali ste kradnúť,“ povedal zmierlivo.
„Ja viem, ale... doba je zlá. Musel som nejako uživiť deti.“
„Dobre, spíšeme zápisnicu a za krádež vás prepustím na podmienku.“
„Čo!?“ skríkol Zubko. „Ty ho chceš pustiť?! Ty ho máš zabiť! Zavrieť ho do basy na doživotie. Veď mi ukradol Klárku a zabil ju!“
„Pišta!“ Šerif vstal. „Si normálny?! Tebe už naozaj šibe! Sú to len sliepky, dofrasa! Len sliepky!“
Števo sklonil hlavu. „Ale... sú to moje sliepky,“ zašepkal, „chcem preňho spravodlivý trest. Taký, aký stihol Klárku.“
- „Vieš čo?“ povedal šerif. „Tak ho teda zabi.“ Z puzdra vybral pištoľ, hodil ju k Štefanovým nohám.
Pán Zubko hľadel na zbraň. Stál bez pohnutia.
- „Čo?“ Šerif sa nasilu usmial, už toho mal vážne dosť. „Padol ti hrebienok? Celý čas básniš o tom, že ho zabiješ a teraz, keď máš možnosť, ustúpiš?“
- „Nie,“ sykol Števo, zodvihol zbraň, bola celkom ľahká. „Urobím to.“
Pán Snopko znervóznel. Myslia to vážne? Zabijú ho pre pár sliepok?
- „Počúvajte,“ prevravel Štefanov sused, keď videl, že to myslia vážne. „Ja... ja som to tak nemyslel. No tak. Sme predsa kresťania. Všetci robíme chyby. Ale musíme si odpúšťať. Ja vám tie sliepky zoženiem. Vrátim vám ich. Kúpim vám nové.“ Čelo mu skropili kvapôčky potu.
- „Zabil si Klárku,“ povedal Zubko, priložil hlaveň k hlave svojho suseda.
- „Šerif, prosím,“ zaprosil pán Snopko. „Robte niečo!“
Štefan Zubko stlačil spúšť. Pištoľ... cvakla. Žiaden záblesk, žiaden výstrel. Cvak, cvak. Nič.
- „Pišta,“ povedal šerif, „ty si naozaj cvok.“
