MUDr. Imrich Rakovský (*1955 – Žiar n. Hronom)Štúdium: SPŠ Chemická – Banská Štiavnica, UPJŠ Košice
Povolanie: Stomatológ, Tréner 1. BK Michalovce
Netajíte sa ambíciami postúpiť s mužstvom do prvej štvorky a potom možno aj do extraligy. Má v súčasnosti klub kapacity na to, aby sa udržal v najvyššej súťaži?
Nie, nemá. My robíme všetko preto, aby sme si rozšírili funkcionársky káder. Aby sme si rozšírili hrací káder a aby sme hlavne urobili pyramídu z detí. Máme to rozvrhnuté na etapy. V etape v ktorej sa nachádzame, by sme chceli stabilizovať mužský káder. Aby bol schopný trénovať aspoň tri - štyrikrát spolu. Je to veľmi ťažké. Ako som už spomínal, basketbalisti chodia do školy, lebo to nemôžu byť blbci. Každý jeden hráč, ktorý je v školskom veku, je na vysokej škole. V Michalovciach nemáme ani jedného. To znamená, že všetci hráči sú buď v Prešove, alebo v Košiciach. Jedného máme dokonca až v Bratislave - Ďoďa Žobráka. Chceme si pôdu pripraviť tak, že keď dorastú naši juniori do mužov, aby sme najmenej 4 tréningy zvládli celý káder spolu. Aj keby sme museli zvážať tých hráčov autami z Košíc a Prešova. Bez toho nemôžeme pomýšľať na vyšší stupienok. Keď už bude mať spoločných 4-5 tréningov, aj s rehabilitáciou, tak potom by sme mohli zaútočiť na popredné miesta. Nehovorím, že nechceme. Ale tak ako funkcionársky ani herný káder nemáme na to, aby sme sa v extralige udržali. Keby sa nám naskytla možnosť postúpiť, žiaden tréner na svete by nepovedal „nepostúpte“. Čiže postúpili by sme a zvažovali by sme ďalšie kroky, ale hovorím, chceme obstáť čo najlepšie. Žilina má nového trénera, je tam Zúzik z Bratislavy, ktorý trénoval Inter Bratislava. Prišli tam nový hráči a majú profesionálne zmluvy, ktoré sú finančne kryté. To je už klub, ktorý sa pripravuje na extraligu. My zatiaľ finančne, kádrovo ani funkcionársky nemôžeme v extralige fungovať. A korčuľoval by som na veľmi tenkom ľade, keby som s týmto kádrom chcel ísť do extraligy. Keby som tento zdravý káder vystavil tlaku, kde by mohli prehrávať zápas za zápasom. V každom športe sa jedná hlavne o sebavedomie. Toto žiaden tréner nemôže dopustiť. Takže, keď budeme pripravení, verejnosť sa to dozvie, lebo zaútočíme, veľmi tvrdo zaútočíme. Pripravujeme sa na to. Mesto nám pomáha v rekonštrukcii haly. Ale v budúcnosti rozhodne chceme atakovať extraligu. Je to náš cieľ a naša vízia, ktorá nás drží pritom, že to všetci robíme prakticky zadarmo.
Ešte jedna basketbalová otázka. V minulej sezóne sa nepodaril klubu postup do prvej štvorky. Ako sa hľadala motivácia na zostávajúce zápasy v tej nižšej skupine?
To je veľmi jednoduché. V minulej sezóne sme mali káder, kde sme prvý krát boli bez Ďurka Magoča, Zdenka Virčíka, Mima Janošova. Čiže nám odišli traja tak kvalitní vysokí hráči, že sme ich nenahradili nikým. Bol tu Alexander Czako, máme Andreja Tebeľáka, prišiel Šimko, ale to sú hráči, kde Czako už končí kariéru, Tebeľák trénuje veľmi málo, lebo je v Sabinove a Lukáš Šimko, vlastne po 5 rokoch začal hrať. Ďuri Magoč bol dovolím si povedať najlepší obranca našej súťaže. A myslím si, že by sme hodne museli hľadať v extralige, aby sme našli takého obrancu ako bol on. Zdenko Virčík si zastal svoje miesto úplne suverénne. A Mimo Janošov, aj keď je braný ako útočník, v obrane nám robil neoceniteľné služby. Čiže bez týchto troch, sme zrazu nastúpili s tromi hráčmi, ktorí sú dobrí, každý jeden z nich, ale v tej obrane boli až o 80% slabší. A tá motivácia, čo hovoríte, prišla v tom, že hneď potom ako sme sa nedostali do prvej štvorky, hneď sme začali s obrannou činnosťou úplne od najjednoduchších základov. Obranný postoj, obranný krok 1, obranné kroky 2, obranné kroky 3, obranný pohyb. Aj teraz sme s tým ešte len na začiatku. A bude to trvať 2-3 roky, ale keď budeme chcieť ísť do extraligy, tak každý jeden hráč bude vedieť ako má brániť, kde má pritvrdiť, kde zvoľniť. Čiže motivácia bola v tom, začať robiť obranu. Všetci hráči to akceptovali. Tú súťaž sme suverénne vyhrali. Mali sme tam myslím dve prehry, v tej druhej polovici. Aj pri tej našej slabej obrane, aj pri tom našom nie veľmi výraznom útoku sme to všetko zvládli.
Povolaním ste stomatológ. Ako sa to dá stíhať? Cez deň v ambulancii večer na tréningoch. Beriete basketbal ako formu úniku od práce, alebo ako druhé zamestnanie?
Únik je pre mňa tenis. Basketbal je pre mňa tvrdá práca. Basketbal je pre mňa relax vtedy, keď vedieme o 30 bodov v zápase. Inak sú to nervy, je to príprava na každodenný tréningový proces. Je to dlhodobá príprava. Čo chceme, čo môžeme dosiahnuť s tými hráčmi. Ktorého hráča musím posunúť, kde ho musím posunúť, aby robil toto čo je pre kolektív vhodné. Čiže basketbal je druhá práca. Okrem toho som prezident klubu, čiže na mestskom úrade som každý druhý deň. Rekonštrujeme športovú halu, ktorú sme si prenajali od mesta. My v tej hale fungujeme každý deň. Máme prijatých aktivačných pracovníkov, ktorí denne halu riadia a pomáhajú tam. Opravujeme, omietame, maľujeme. Vymieňame kľučky, vymieňame svetlá. Prevažnú časť toho robíme z vlastných prostriedkov. A tie veľké vstupne veci nám pomáha financovať mesto, lebo mesto je majiteľom haly. Takže, keď nechcú aby tá hala spadla, ale aby fungovala pre to čo má. Pre deti, šport a kultúru, mesto sa musí jednoznačne postaviť k tomu tak, ako sa stavia. Máme veľmi dobrú spoluprácu s mestským úradom. Pán Záhorčák je obrovský nadšenec športu. Pravidelne si nás volá na koberec a pýta sa ako to vlastne stojíme. Ako stoja deti, čo ostatné kategórie. Je tu spätná väzba, ktorú vytvára mesto. My sa jej nebránime, my sme len radi. Chceme fungovať tak, aby mesto bolo spokojné s tým, že my v tej hale hospodárime tak, že sa zveľaďuje. A vidíte že tá hala ide svojim spôsobom hore. Myslím si, že o 2 roky bude hala pripravená prijať akýkoľvek medzinárodný zápas. Či na úrovni majstrovstiev Európy mládežníckych kategórií, alebo kvalifikácie na majstrovstvá Európy B-zóny, ktorú hrá Slovensko. Už to bude na dobrej úrovni.
Vráťme sa ešte k tej stomatológii. Ako ste sa k tomu dostali? Bol tam nejaký vplyv zo strany rodičov, alebo ste k tomu nejako prirodzene dospeli?
Zubárina mi doslova spadla do lona. Chcel som ísť na vysokú školu. Študoval som chemickú priemyslovku - analytický odbor. Chémiu som potom však robiť nechcel. Rozmýšľal som nad telesnou výchovou. Keďže som bol juniorsky reprezentant, mal by som veľmi jednoduché prijímačky na vysokú školu, na telesnú výchovu do Bratislavy. Koketoval som s Interom Bratislava. Prichádzali tam o stredného rozohrávača. Mohol by som to miesto atakovať, keby som sa dostal do kádra. Potom sme hrali majstrák s Košicami, prvú ligu, kde za druhý polčas som dal asi 28 bodov. Košice prišli s ponukou, či by som nechcel študovať v Košiciach. Vypísali mi odbory, ktoré majú. Bez toho aby som mal nejaké domáce zázemie, som si vybral stomatológiu. Zasadla rodinná rada. Nebolo to jednoduché, bol som chlapec bez akýchkoľvek medicínskych koreňov. Ale rozhodli sme sa, že to skúsime. Prijímačky mi celkom vyšli a dostal som sa tam. Nehrával som však za Techniku Košice. To boli chlapci, ktorí študovali technické smery. Hrával som za UPJŠ Košice.
Aké boli vaše začiatky tu v Michalovciach?
Začiatky? Začiatky v každom zamestnaní sú svojské a pomerne ťažké. Tak to bolo aj u mňa. Mal som obrovskú výhodu v tom, že na vojne som robil lekára basketbalistom. Každú stredu som ordinoval vo vojenských kasárňach. Dokonca, keď sme mali hluchú sezónu, tri týždne som chodil do vojenskej nemocnice a tam som od rána do večera robil zubárinu. Ale vrátim sa ešte k škole. Mali sme taký systém výučby, že jeden deň v týždni, bolo 5 hodín stomatológie. Aby my sme to všetko stíhali. Tie začiatky sú tak ťažké, že pacienta, ktorého robím teraz 15 - 20 minút sme tam robili 2 hodiny. Všetko musí kontrolovať pedagóg. Tam sa nesmie urobiť chyba. Všetky tie metodické postupy musia byt správne. A klientelu, ktorú sme robili, sme si museli sami aj zaobstarať. Tam už začali pre mňa tie pozitívne začiatky. Mal som toľko kamarátov, ktorých som robil, že mne tých 5 hodín nestačilo. Čiže robil som sústavne, každé cvičenie 5 a viac hodín. Sestričkám som kupoval dezerty, aby som tam vôbec mohol ostať ešte chvíľu. Tým pádom som prišiel do praxe s tým, že som od začiatku nemal v robote problém. Snažil som sa robiť svoju robotu poctivo. Myslím, že mi to aj ostalo. Aspoň nebadám na sebe nejaký ústup z pozícií. Robil som chvíľu na poliklinike. Na obvodoch, kde bolo treba zaskakovať. Prvé stabilnejšie miesto, ktoré som dostal na rok, som mal v Prefe , na konci Priemyselnej ulice. Potom som šiel do Trhovíšť. Tam som robil 8 alebo 9 rokov. Znova som sa dostal na polikliniku. Z polikliniky som prešiel ako policajný lekár k policajtom. Tam som sa neohrial ani rok a vybudoval som si súkromnú ambulanciu.
Ako ste sa do Michaloviec vlastne dostali? Priženili ste sa tu, alebo čo Vás tu ťahalo?
Nie, nie. Jednak som mal priateľku, terajšiu manželku od Humenného. Ale ani toto nerozhodovalo. Keď som končil školu, vytipoval som si tri mestá, v ktorých som chcel žiť. Povedal som si, buď to urobím teraz, alebo nikdy. Medzi nimi boli Piešťany, Nitra a Michalovce. Piešťany vtedy nemali basketbal a v Nitre nemali pre mňa miesto. Michalovce mi vyšli v ústrety. Vedenie na čele s pánom Feňákom, Ihnacíkom a Dóczim, mi vtedy zabezpečili miesto a pomohli mi s ubytovaním. Rozhodol som sa teda pre Michalovce a tento krok doteraz neľutujem.
Ako ste v Michalovciach spokojný? Ako sa tu cítite? Neľutujete niekedy, že ste neskončili v nejakom väčšom meste?
Nie neľutujem. V Michalovciach som veľmi spokojný. Vytvoril som si tu od začiatku svoj okruh známych. Všade na svete sú lúdia dobrí aj zlí. A je to vlastne len na každom človeku akú spoločnosť si zvolí, akých má priateľov. Ja sa cítim v Michalovciach veľmi dobre. Nedám na nich dopustiť, hoci som zo stredného Slovenska. Je tu trochu iná mentalita ako u nás. Ľudia tu nie sú takí priami ako na strednom Slovensku, ale s tým všetkým sa dá žiť. Nie je to žiaden problém. Hovorím, som tu veľmi spokojný.
Je tu niečo čo vám tu chýba, alebo prekáža v Michalovciach?
.... to je otázka, na ktorú nie som schopný teraz reagovať. Neviem Vám povedať, čo mi tak veľmi vadí.
Tak teda naopak. Čo máte na Michalovciach rád?
Vyložene mám rád menšie mestá. Nemám rád veľké konglomeráty ako napríklad Košice a Košice pritom nie sú veľké mesto. V malom meste sa človek menej skryje. Menšie mestá mám rád. Je tu viac kontaktov. Mám veľkú radosť z toho, že je tu Zemplínska Šírava. Je tu možnosť sa vyžiť aj rekreačne aj športovo. Veľmi pozitívne vnímam to, že je tu veľmi veľa slnečných dní. Oblasť Žiaru, Martina, Žiliny to je samý dážď. Tam aj keď je pekne, tak prší. Nikdy som si to tak neuvedomoval. Až keď sme začali chodiť na Baden a v tej Žiline bola stále zima, aj v lete. Takže povedal by som, že to počasie je vynikajúce. Mesto architektonicky je celkom pekne učesané. Sústavne sa na ňom pracuje. Vadí mi trošku a to je asi jediné negatívum Michaloviec, že tu nie je žiaden kultúrny stánok. Ja by som divadlo veľmi privítal. Viem, Košice a Prešov nie sú ďaleko. Ale žiť so súborom ochotníkov, alebo poloprofesionálov, profesionálov to je niečo také ako športový klub. Ľudia sú naňho hrdí. A tá kultúrna úroveň ľudí, by sa myslím tiež zvýšila. Ľudia by sa o to viac zaujímali. Takže, toto je asi to, čo mi tu najviac chýba.
Nie, nemá. My robíme všetko preto, aby sme si rozšírili funkcionársky káder. Aby sme si rozšírili hrací káder a aby sme hlavne urobili pyramídu z detí. Máme to rozvrhnuté na etapy. V etape v ktorej sa nachádzame, by sme chceli stabilizovať mužský káder. Aby bol schopný trénovať aspoň tri - štyrikrát spolu. Je to veľmi ťažké. Ako som už spomínal, basketbalisti chodia do školy, lebo to nemôžu byť blbci. Každý jeden hráč, ktorý je v školskom veku, je na vysokej škole. V Michalovciach nemáme ani jedného. To znamená, že všetci hráči sú buď v Prešove, alebo v Košiciach. Jedného máme dokonca až v Bratislave - Ďoďa Žobráka. Chceme si pôdu pripraviť tak, že keď dorastú naši juniori do mužov, aby sme najmenej 4 tréningy zvládli celý káder spolu. Aj keby sme museli zvážať tých hráčov autami z Košíc a Prešova. Bez toho nemôžeme pomýšľať na vyšší stupienok. Keď už bude mať spoločných 4-5 tréningov, aj s rehabilitáciou, tak potom by sme mohli zaútočiť na popredné miesta. Nehovorím, že nechceme. Ale tak ako funkcionársky ani herný káder nemáme na to, aby sme sa v extralige udržali. Keby sa nám naskytla možnosť postúpiť, žiaden tréner na svete by nepovedal „nepostúpte“. Čiže postúpili by sme a zvažovali by sme ďalšie kroky, ale hovorím, chceme obstáť čo najlepšie. Žilina má nového trénera, je tam Zúzik z Bratislavy, ktorý trénoval Inter Bratislava. Prišli tam nový hráči a majú profesionálne zmluvy, ktoré sú finančne kryté. To je už klub, ktorý sa pripravuje na extraligu. My zatiaľ finančne, kádrovo ani funkcionársky nemôžeme v extralige fungovať. A korčuľoval by som na veľmi tenkom ľade, keby som s týmto kádrom chcel ísť do extraligy. Keby som tento zdravý káder vystavil tlaku, kde by mohli prehrávať zápas za zápasom. V každom športe sa jedná hlavne o sebavedomie. Toto žiaden tréner nemôže dopustiť. Takže, keď budeme pripravení, verejnosť sa to dozvie, lebo zaútočíme, veľmi tvrdo zaútočíme. Pripravujeme sa na to. Mesto nám pomáha v rekonštrukcii haly. Ale v budúcnosti rozhodne chceme atakovať extraligu. Je to náš cieľ a naša vízia, ktorá nás drží pritom, že to všetci robíme prakticky zadarmo.
Ešte jedna basketbalová otázka. V minulej sezóne sa nepodaril klubu postup do prvej štvorky. Ako sa hľadala motivácia na zostávajúce zápasy v tej nižšej skupine?
To je veľmi jednoduché. V minulej sezóne sme mali káder, kde sme prvý krát boli bez Ďurka Magoča, Zdenka Virčíka, Mima Janošova. Čiže nám odišli traja tak kvalitní vysokí hráči, že sme ich nenahradili nikým. Bol tu Alexander Czako, máme Andreja Tebeľáka, prišiel Šimko, ale to sú hráči, kde Czako už končí kariéru, Tebeľák trénuje veľmi málo, lebo je v Sabinove a Lukáš Šimko, vlastne po 5 rokoch začal hrať. Ďuri Magoč bol dovolím si povedať najlepší obranca našej súťaže. A myslím si, že by sme hodne museli hľadať v extralige, aby sme našli takého obrancu ako bol on. Zdenko Virčík si zastal svoje miesto úplne suverénne. A Mimo Janošov, aj keď je braný ako útočník, v obrane nám robil neoceniteľné služby. Čiže bez týchto troch, sme zrazu nastúpili s tromi hráčmi, ktorí sú dobrí, každý jeden z nich, ale v tej obrane boli až o 80% slabší. A tá motivácia, čo hovoríte, prišla v tom, že hneď potom ako sme sa nedostali do prvej štvorky, hneď sme začali s obrannou činnosťou úplne od najjednoduchších základov. Obranný postoj, obranný krok 1, obranné kroky 2, obranné kroky 3, obranný pohyb. Aj teraz sme s tým ešte len na začiatku. A bude to trvať 2-3 roky, ale keď budeme chcieť ísť do extraligy, tak každý jeden hráč bude vedieť ako má brániť, kde má pritvrdiť, kde zvoľniť. Čiže motivácia bola v tom, začať robiť obranu. Všetci hráči to akceptovali. Tú súťaž sme suverénne vyhrali. Mali sme tam myslím dve prehry, v tej druhej polovici. Aj pri tej našej slabej obrane, aj pri tom našom nie veľmi výraznom útoku sme to všetko zvládli.
Povolaním ste stomatológ. Ako sa to dá stíhať? Cez deň v ambulancii večer na tréningoch. Beriete basketbal ako formu úniku od práce, alebo ako druhé zamestnanie?
Únik je pre mňa tenis. Basketbal je pre mňa tvrdá práca. Basketbal je pre mňa relax vtedy, keď vedieme o 30 bodov v zápase. Inak sú to nervy, je to príprava na každodenný tréningový proces. Je to dlhodobá príprava. Čo chceme, čo môžeme dosiahnuť s tými hráčmi. Ktorého hráča musím posunúť, kde ho musím posunúť, aby robil toto čo je pre kolektív vhodné. Čiže basketbal je druhá práca. Okrem toho som prezident klubu, čiže na mestskom úrade som každý druhý deň. Rekonštrujeme športovú halu, ktorú sme si prenajali od mesta. My v tej hale fungujeme každý deň. Máme prijatých aktivačných pracovníkov, ktorí denne halu riadia a pomáhajú tam. Opravujeme, omietame, maľujeme. Vymieňame kľučky, vymieňame svetlá. Prevažnú časť toho robíme z vlastných prostriedkov. A tie veľké vstupne veci nám pomáha financovať mesto, lebo mesto je majiteľom haly. Takže, keď nechcú aby tá hala spadla, ale aby fungovala pre to čo má. Pre deti, šport a kultúru, mesto sa musí jednoznačne postaviť k tomu tak, ako sa stavia. Máme veľmi dobrú spoluprácu s mestským úradom. Pán Záhorčák je obrovský nadšenec športu. Pravidelne si nás volá na koberec a pýta sa ako to vlastne stojíme. Ako stoja deti, čo ostatné kategórie. Je tu spätná väzba, ktorú vytvára mesto. My sa jej nebránime, my sme len radi. Chceme fungovať tak, aby mesto bolo spokojné s tým, že my v tej hale hospodárime tak, že sa zveľaďuje. A vidíte že tá hala ide svojim spôsobom hore. Myslím si, že o 2 roky bude hala pripravená prijať akýkoľvek medzinárodný zápas. Či na úrovni majstrovstiev Európy mládežníckych kategórií, alebo kvalifikácie na majstrovstvá Európy B-zóny, ktorú hrá Slovensko. Už to bude na dobrej úrovni.
Vráťme sa ešte k tej stomatológii. Ako ste sa k tomu dostali? Bol tam nejaký vplyv zo strany rodičov, alebo ste k tomu nejako prirodzene dospeli?
Zubárina mi doslova spadla do lona. Chcel som ísť na vysokú školu. Študoval som chemickú priemyslovku - analytický odbor. Chémiu som potom však robiť nechcel. Rozmýšľal som nad telesnou výchovou. Keďže som bol juniorsky reprezentant, mal by som veľmi jednoduché prijímačky na vysokú školu, na telesnú výchovu do Bratislavy. Koketoval som s Interom Bratislava. Prichádzali tam o stredného rozohrávača. Mohol by som to miesto atakovať, keby som sa dostal do kádra. Potom sme hrali majstrák s Košicami, prvú ligu, kde za druhý polčas som dal asi 28 bodov. Košice prišli s ponukou, či by som nechcel študovať v Košiciach. Vypísali mi odbory, ktoré majú. Bez toho aby som mal nejaké domáce zázemie, som si vybral stomatológiu. Zasadla rodinná rada. Nebolo to jednoduché, bol som chlapec bez akýchkoľvek medicínskych koreňov. Ale rozhodli sme sa, že to skúsime. Prijímačky mi celkom vyšli a dostal som sa tam. Nehrával som však za Techniku Košice. To boli chlapci, ktorí študovali technické smery. Hrával som za UPJŠ Košice.
Aké boli vaše začiatky tu v Michalovciach?
Začiatky? Začiatky v každom zamestnaní sú svojské a pomerne ťažké. Tak to bolo aj u mňa. Mal som obrovskú výhodu v tom, že na vojne som robil lekára basketbalistom. Každú stredu som ordinoval vo vojenských kasárňach. Dokonca, keď sme mali hluchú sezónu, tri týždne som chodil do vojenskej nemocnice a tam som od rána do večera robil zubárinu. Ale vrátim sa ešte k škole. Mali sme taký systém výučby, že jeden deň v týždni, bolo 5 hodín stomatológie. Aby my sme to všetko stíhali. Tie začiatky sú tak ťažké, že pacienta, ktorého robím teraz 15 - 20 minút sme tam robili 2 hodiny. Všetko musí kontrolovať pedagóg. Tam sa nesmie urobiť chyba. Všetky tie metodické postupy musia byt správne. A klientelu, ktorú sme robili, sme si museli sami aj zaobstarať. Tam už začali pre mňa tie pozitívne začiatky. Mal som toľko kamarátov, ktorých som robil, že mne tých 5 hodín nestačilo. Čiže robil som sústavne, každé cvičenie 5 a viac hodín. Sestričkám som kupoval dezerty, aby som tam vôbec mohol ostať ešte chvíľu. Tým pádom som prišiel do praxe s tým, že som od začiatku nemal v robote problém. Snažil som sa robiť svoju robotu poctivo. Myslím, že mi to aj ostalo. Aspoň nebadám na sebe nejaký ústup z pozícií. Robil som chvíľu na poliklinike. Na obvodoch, kde bolo treba zaskakovať. Prvé stabilnejšie miesto, ktoré som dostal na rok, som mal v Prefe , na konci Priemyselnej ulice. Potom som šiel do Trhovíšť. Tam som robil 8 alebo 9 rokov. Znova som sa dostal na polikliniku. Z polikliniky som prešiel ako policajný lekár k policajtom. Tam som sa neohrial ani rok a vybudoval som si súkromnú ambulanciu.
Ako ste sa do Michaloviec vlastne dostali? Priženili ste sa tu, alebo čo Vás tu ťahalo?
Nie, nie. Jednak som mal priateľku, terajšiu manželku od Humenného. Ale ani toto nerozhodovalo. Keď som končil školu, vytipoval som si tri mestá, v ktorých som chcel žiť. Povedal som si, buď to urobím teraz, alebo nikdy. Medzi nimi boli Piešťany, Nitra a Michalovce. Piešťany vtedy nemali basketbal a v Nitre nemali pre mňa miesto. Michalovce mi vyšli v ústrety. Vedenie na čele s pánom Feňákom, Ihnacíkom a Dóczim, mi vtedy zabezpečili miesto a pomohli mi s ubytovaním. Rozhodol som sa teda pre Michalovce a tento krok doteraz neľutujem.
Ako ste v Michalovciach spokojný? Ako sa tu cítite? Neľutujete niekedy, že ste neskončili v nejakom väčšom meste?
Nie neľutujem. V Michalovciach som veľmi spokojný. Vytvoril som si tu od začiatku svoj okruh známych. Všade na svete sú lúdia dobrí aj zlí. A je to vlastne len na každom človeku akú spoločnosť si zvolí, akých má priateľov. Ja sa cítim v Michalovciach veľmi dobre. Nedám na nich dopustiť, hoci som zo stredného Slovenska. Je tu trochu iná mentalita ako u nás. Ľudia tu nie sú takí priami ako na strednom Slovensku, ale s tým všetkým sa dá žiť. Nie je to žiaden problém. Hovorím, som tu veľmi spokojný.
Je tu niečo čo vám tu chýba, alebo prekáža v Michalovciach?
.... to je otázka, na ktorú nie som schopný teraz reagovať. Neviem Vám povedať, čo mi tak veľmi vadí.
Tak teda naopak. Čo máte na Michalovciach rád?
Vyložene mám rád menšie mestá. Nemám rád veľké konglomeráty ako napríklad Košice a Košice pritom nie sú veľké mesto. V malom meste sa človek menej skryje. Menšie mestá mám rád. Je tu viac kontaktov. Mám veľkú radosť z toho, že je tu Zemplínska Šírava. Je tu možnosť sa vyžiť aj rekreačne aj športovo. Veľmi pozitívne vnímam to, že je tu veľmi veľa slnečných dní. Oblasť Žiaru, Martina, Žiliny to je samý dážď. Tam aj keď je pekne, tak prší. Nikdy som si to tak neuvedomoval. Až keď sme začali chodiť na Baden a v tej Žiline bola stále zima, aj v lete. Takže povedal by som, že to počasie je vynikajúce. Mesto architektonicky je celkom pekne učesané. Sústavne sa na ňom pracuje. Vadí mi trošku a to je asi jediné negatívum Michaloviec, že tu nie je žiaden kultúrny stánok. Ja by som divadlo veľmi privítal. Viem, Košice a Prešov nie sú ďaleko. Ale žiť so súborom ochotníkov, alebo poloprofesionálov, profesionálov to je niečo také ako športový klub. Ľudia sú naňho hrdí. A tá kultúrna úroveň ľudí, by sa myslím tiež zvýšila. Ľudia by sa o to viac zaujímali. Takže, toto je asi to, čo mi tu najviac chýba.
rozhovor pripravil: L. Boka
