MUDr. Imrich Rakovský (*1955 – Žiar n. Hronom)Štúdium: SPŠ Chemická – Banská Štiavnica, UPJŠ Košice
Povolanie: Stomatológ, Tréner 1. BK Michalovce
Začnime od začiatku. Ako ste sa vlastne dostali k basketbalu?
Veľmi dobre si na to pamätám. Bolo to v siedmej triede na základnej škole. Prešiel som niekoľkými športmi - hokej, futbal, ľahká atletika. V basketbale, v školskom družstve náš tréner uprednostňoval najvyšších. Čo je logické a dnes by som to robil aj ja tak. Lenže ja som bol vtedy najnižší a trpel som ako zviera. Nehrával som a sedel som na lavičke. Už som to chcel vzdať, ale prišiel nový telocvikár. Volal sa Ladislav Ritter. A ten zmenil koncepciu tak, že basketbal majú hrať rýchli hráči. Ja som mal tej rýchlosti dostatok. Tým pádom ma postavil do základnej päťky. Dvaja sme sa z tej päťky dostali aj do Žiarskeho družstva mladších dorastencov, keďže som vyrastal v Žiari nad Hronom. Ale ešte ani to nebolo rozhodujúce . Spomínam si, bol to pravdepodobne najšťastnejší deň môjho života, čo sa týka športovej kariéry. Na novú sezónu rozdeľoval tréner dresy. Bolo nás tam šestnásť a on mal 12 dresov. Ja som sa s tým už aj zmieril, že v tom družstve nebudem. Bol som najmenší a najmladší a zdalo sa mi samozrejme, že som najslabší. ...A on ako 12-te meno povedal to moje a dal mi ten dvanásty dres. To bol tak fantastický zážitok v mojom živote, že tým pádom som basketbalu prepadol na celej čiare a vlastne ma to drží až doteraz.
Takže bol to prirodzený výber z vašej strany. Neboli ste k tomu vedení napríklad otcom?
Nie... Kdeže... Ja som mal zakázané športovať. Pretože som bol malý, nízky a bol som aj slabý aj keď som bol rýchly. Ale oni vtedy povedali, že "kde takýto môžeš ešte aj na tréningy". Čiže ja som vlastne bez vedomia svojich rodičov chodil na tréningy. Zbieral som si samozrejme dobre body u trénera. Najväčší problém nastal vtedy, keď sme mali ísť na sústredenie. Tam už musel byť súhlas obidvoch rodičov. Ani jeden z nich nevedel, že športujem. Ani jeden. Pamätám sa, že som prišiel za otcom a hovorím "Oci, treba mi podpísať jeden papier". Prečítal si to a hovorí... "keď mama podpíše, tak podpíšem." Šiel som teda za mamou a mama hovorí "V žiadnom prípade, keď otec podpíše ja podpíšem." Takže som bol v takej bezvýchodiskovej situácii. Až nakoniec som povedal otcovi "Mamka podpísala." Tak otec vzal pero a pri obede mi to podpísal. Tým pádom, som už konečne šiel aj za mamou a podpísala mi to aj ona. Odvtedy už vedeli, že športujem a hrám basketbal.
Kam ste sa až dostali v hráčskej kariére?
Mojím najväčším úspechom bola juniorská reprezentácia Československa, kde som bol aj v A aj B tíme. Najprv to bol výber za Slovensko a tam sa potom vyberalo do Československa. Zúčastnili sme sa na niekoľkých turnajoch. Pár zápasov som odohral, ale na majstrovstvá Európy v mojej kategórii som sa nedostal. Dostali sa tam vtedy z tých malých hráčov Pažický, Šušťáček zo Zbrojovky Brno a Kuníček z Komárna. Ja som bol zasa najnižší a dá sa povedať, že tí hráči boli fyzicky vyspelejší, tak sa na medzinárodnej scéne presadili oni. Ale nezanevrel som na ten basketbal. Už som bol v podstate v jeho pazúroch.
Za koho ste hrali v seniorskej kategórii?
Za mužov som hral v Žiari nad Hronom. Tam som už pendloval ako dorastenec, lebo som bol v reprezentácii. Takže automaticky som šiel do mužstva mužov. Žiar hral vtedy okolo 4.-5. miesta v národnej lige vtedajšej. Teraz by to bola prvá liga. Žiar nikdy nemal postupové ambície, ale vždy vedel potrápiť favoritov. U nás hrali také mužstvá ako Handlová, alebo Prievidza, ktoré raz boli v lige, raz boli v prvej lige. Tá vtedajšia prvá liga, ( terajšia extraliga ) to bola VŠ Praha, Ostrava, Inter, sem-tam Prievidza, sem-tam Handlová. Takže, hrali sme aj také zápasy, ktoré boli vždy v Žiari veľký sviatok. Dostal som tam šancu, lebo náš tím mal jedného veľmi dobrého stredného rozohrávača Ľuba Moravčíka, ktorý hrával celé zápasy. Keďže bránil tých playerov, tých rozohrávačov, aj on sa niekedy vyfauloval. Na tie posledné minúty, vždy v rozhodujúcich fázach som nastupoval ja. Čo bola strašne ťažká pozícia, pre mladého hráča. Tréner mi však stále prízvukoval "Imro, si v reprezentácii, hanbu neurobíš. Pakuj na pľac a udrž výsledok." Takže dá sa povedať, že nôž na krku, v každom jednom zápase. U nás vtedy nebola hala, bola to len telocvičňa. Nabitá ľuďmi, v troch radoch. Sedelo sa na oknách, sedelo sa na rebrinách. Diváci mali nohy v ihrisku. To bola taká atmosféra, že tam urobiť chybu, tak pomaly nebolo kadiaľ ujsť. Tam si človek dobre rozmyslel, či stratí loptu. Bola to samozrejme obrovská škola sebavedomia.
Kedy ste ukončili aktívnu hráčsku kariéru?Zo Žiaru som prešiel do Košíc na vysokú školu. Hral som za UPJŠ-ku. Hrali sme prvú ligu, potom druhú ligu. Z UPJŠ-ky som šiel do Olomouca na Vojnu a tam som hral za Sláviu Olomouc. Niekoľko prípravných zápasov som odohral aj za Duklu, lebo som bol lekárom Dukly Olomouc. Potom som samozrejme prišiel do Michaloviec. Najprv ma Michalovce nechceli. S Košicami sme hrali druhú ligu a Michalovce vtedy hrali prvú. Prestupoval by som teda do lepšie postaveného klubu. Lenže, prišli sa na mňa pozrieť do Svitu kde sme hrali prípravný zápas. A ja som hral v základnej päťke za Duklu Olomouc. Takže dá sa povedať že akceptovali moje hráčske kvality. Keďže som si na vojne urobil druhú trénersku triedu, tak som bol do Michaloviec prijímaný s tým, že budem hrajúci tréner. Cez vojnu sa to všetko zrealizovalo. Odvtedy som hral v Michalovciach. Hrali sme prvú ligu. Zostúpili sme až v tom roku, alebo rok po tom ako som prestal hrať a trénoval som len deti. Vtedy som nehral asi tri roky. Potom som ako turista cestoval s A-mužstvom na jeden turnaj do Maďarska. V jednom zápase sme prehrávali polčas asi o 20 bodov. Tak mi tréner hovorí: „Choď sa obliecť a choď im to ukázať.“ A ja, keďže som nehral 3 roky, tak som mal chuť si zahrať. Obliekol som sa a ten zápas sme vyhrali. Nakoniec sme vyhrali aj celý turnaj a tréner mi hovorí: "Nebuď sprostý, veď ty ešte stačíš. Poď hrať". Ja som to ešte skúsil, no hneď v prvom zápase som sa tak zranil, že som už potom nemohol hrať.
Začínali ste v Michalovciach trénovať postupne od najnižších kategórií?
Nie, práveže od tej najvyššej. Dostal som hneď mužov. Bol som hrajúcim trénerom. Bola to pre mňa samozrejme obrovská výzva. Vtedajší funkcionársky káder šiel na 100%. Boli to skutočne ľudia, ktorí vytvorili všetky podmienky nato, aby sa mohlo hrať. Boli samozrejme veci, ktoré nemohli ovplyvniť. Vtedy tu napríklad bola veľmi silná hádzaná a stále sme boli akoby v jej područí. Dokázali sme sa však etablovať. Oni svojou obetavosťou a zápalom pre vec dosiahli to, že tu bol výborný káder.
Na vysokej škole trénoval žiakov Magnezitu Košice. Tým pádom, že to nebolo mužstvo TU Košice, VSŽ Košice, či Lokomotívy, ale Magnezitu, aj výsledky tých žiakov sa nebrali až tak tragicky. A zrazu som prišiel do Michaloviec. Do tímu, kde som bol ako tréner veľmi mladý a kde po zápase mal funkcionársky tím 5 listov A4 výhrad k zápasu. Rozumiete? 5 listov a ja som musel odpovedať na každú jednu otázku. „Prečo si striedal v 17. min. toho hráča za toho?“ To bola taká spätná väzba, že ja som si nedovolil prísť nepripravený na tréning. To samozrejme platí doteraz. Nedovolil som si prísť nepripravený na súpera s ktorým hráme. Hovorím, robilo sa mi s nimi veľmi dobre.
Rok predtým ako som prišiel, boli Michalovce štvrté v prvej lige. To bol vtedy výborný výsledok. Keď som prišiel ja, tak sme boli myslím okolo 7.-8. miesta. Neustále sme sa zachraňovali. Ale vtedy bola súťaž neporovnateľne silnejšia ako teraz. Povedal by som, že družstvá z vtedajšej prvej štvorky, by teraz hrali okolo 3.-7. miesta v extralige. Ale samozrejme nedá sa to takto porovnávať. Prešiel odvtedy nejaký čas. Basketbal sa zrýchlil, zosilnel, je agresívnejší. Ale kvality tých hráčov boli neodškriepiteľné. Či už to bol Palko Jánsky, či Jožko Koľ, Pišta Straka, Pišta Jordan, Kačmarčík, Gabi Hospodár, Kmetony, Hudák. To boli hotoví hráči. Nemuselo sa im nič vravieť, len sa načrtla nejaká vízia a oni ju okamžite dodržali. Na tréningoch nás bolo 11. Keď sme prišli len 10, tak bol poplach vo funkcionárskom tíme, kde je jedenásty hráč. To neexistovalo aby hráč neprišiel na tréning. To bola tak obrovská morálka, tak obrovské srdce do toho dávali a tak veľmi chceli. Tu niekde je ten rozdiel medzi vtedajším a dnešným basketbalom. Povedal by som, že je to v tom srdci. Nehovorím, že títo chlapci netrénujú, ktorých vediem a snažím sa ich viesť k tomu, aby boli takí ako hráči vtedy. Ale vtedy to bolo tak prirodzené.
Na tréningu som dal činnosť, ktorú mi bez reptania odrobili. Po tréningu keď sme šli spolu na pivo, tak sa ma pýtali: „Čo za blbosť si to vymyslel? Zajtra hráme zápas a my beháme 3 pyramídy pred zápasom?“ Ale bez reptania to urobili. Na tréningu boli aj starší hráči ako ja. Nikdy som však nepočul niečo také že „nevymýšľaj, nemôžem“ to neexistovalo. "Nie" jednoducho neexistovalo.
Kedy sa to zmenilo?
Menila sa celá generácia hráčov. Menili sa podmienky v celej spoločnosti. Prišli počítače, internet, média, PlayStation, videa a DVD-čka. Zrazu basketbal nesúťažil s inými športmi ako dovtedy. Súťažil a stále súťaží v boji o čas hráčov. Vtedy bol šport maximálnym možným vyžitím jednotlivca. Teraz je ten šport niečím, kde si človek ide od internetu oddýchnuť. Veľmi zhruba som to povedal. Spoločnosť dala ľuďom relatívne všetko po čom túžili. Je oveľa menší tlak na to, aby sa jednotlivec musel postaviť a svoju osobnosť si formoval v ťažkých časoch. Pohodlne dostavajú všetko, čo sme si my museli vydupať. Teraz nechcem mentorovať, ale je to tak. Mňa rodičia nepúšťali na tréningy a musel som si to vyrvať. Teraz rodičia vyložene vyháňajú svoje deti do telocvične. Aby sa chudáci vybehali od toho počítača, kde im rastie hlava do šírky. V tom je ten rozdiel. Hráč si už nemusí zaslúžiť ten šport. Len čo príde nejaká ťažšia skúška, tak hráč ten šport nechá. Ide si zahrať proti Jordanovi na počítači a ešte aj vyhrá a cíti sa skvelo.
Michalovce sú menšie mesto. Trvalo trpí odlevom talentov ale aj všeobecne mladých ľudí. Nie je práca s mládežou tu v Michalovciach tak trochu bezradná, sizyfovská práca. Tie talenty vám aj tak odídu a nebudú reprezentovať klub v seniorskej kategórii?
Ja to vidím v dvoch rovinách. Je to fakt, že najbližšie vysoké školy sú tu v Košiciach a v Prešove. Ale už aj tu u nás sú etablovane 4 vysoké školy. Tento rok sme urobili kvázi prvý krok, začali sme spolupracovať s Ekonomickou fakultou. Budeme sa snažiť, ak to bude čo len trochu možné, smerovať našich talentovaných hráčov na tie smery, ktoré by bolo možné študovať v Michalovciach. Samozrejme po spolupráci s rodičmi. Toto sme zatiaľ ešte nespustili. Rodičovské združenia nás ešte len čakajú. Máme jeden veľmi vydarený ročník, ktorý trénuje Marinko Svitlica. Tí chlapci sú už na GPH, v basketbalovej športovej triede, ktorú sme založili ešte v spolupráci s pánom Záhorčákom, teraz s pánom riaditeľom Gadomským. A chceme ísť tým smerom, aby časť tých hráčov, ktorých vychováme ostala tu a časť išla do najbližších možných miest, pokiaľ to bude možné. Keď to nebude možné a tí naši hráči budú pokračovať ďalej v Bratislave, v Žiline, v Bystrici, alebo kdekoľvek inde, budeme len veľmi radi. Sú tu také dva aspekty prečo to všetko robíme. Prvý je mestský a druhý je slovenský. Zatiaľ sme reprezentanta do slovenských družstiev nedodali. Jednu základňu, ktorú teraz tvoríme, trénuje pán Feňák na VIII ZŠ. Ďalšia základňa 8.-9. ročník trénuje v športovej hale. Vedú ich momentálne naši hráči Mižák a Martin Rakovský. Tak z tých už by sme chceli pri výraznom talente hráča, alebo pri veľkej výške, do tej reprezentácie dodať nejakých hráčov. Takže ak by ten hráč študoval v Bratislave a hral tam basket na špičkovej úrovni, vôbec by ma to nemrzelo. Náš cieľ je zapáliť ten oheň v tých mladých ľuďoch. Aby sme nie len duševnú ale aj fyzickú časť podporili. Dá sa povedať, že je to fyzická práca, ale basketbalista nemôže byť somár. A ako náhle je tam predpoklad, že je to inteligentný chlapec, tak tá telesná schránka sa veľmi úzko spája s duševnou a rozvíja aj tieto atribúty. A potom je tu ďalšia vec a tou je sebavedomie. Akonáhle hráč, ktorý hráva a verí si, je sebavedomí. Určite sa to prejaví v jeho civilnom živote. A toto by sme chceli dosiahnuť. Nechceme vychovávať športovcov. My chceme vychovať dobrých ľudí. Toto je Alfa a Omegy nášho snaženia. Takže žiadne farizejstvo, žiadne podrazy a podobné veci ako vidíme vo futbale, v hokeji. Je mi zle z toho ako sa vychováva mládež v našich hlavných športoch.rozhovor pripravil: L. Boka
pokračocanie si môžete pričítať tu: druhá časť rozhovoru
