Facebook Michalovske noviny

 
 
 
 

Náboženstvá, bohovia, mýty, legendy

Mytológie bohov  starovekých národov  odrážajú rôzne časti biblických správ, avšak v prekrútenej , polyteistickej podobe. Legendy opisujú, že určití bohovia zabíjali hadov. K náboženstvám mnohých starovekých národov, tiež patrilo uctievanie boha, ktorý bol postavený do role dobrodinca, ktorý zomrel násilnou smrťou na zemi a potom bol privedený opäť k životu.Takýto boh bol vlastne zbožštený človek, na ktorého sa nesprávne nazeralo ako na „zasľúbené semeno“ /Genezis 3:15/ Mýty hovoria tiež o milostných záležitostiach bohov s pozemskými ženami a o hrdinských činoch ich hybridných potomkoch v dobe pred potopou. Zvláš v gréckej mytológii sa odráža obraz neviazaného a násilného  života týchto bohov. / Genezis  6:1,2,4, Júda 6/  Na zemi takmer nie je národ  , ktorý by nemal nejakú legendu o celosvetovej potope. V legendách  ľudstva je takisto možno nájsť správy o stavbe veže. Pokúsim sa do náboženstiev, bohov , mýtov a legiend vniesť svetlo pravdy  pomocou  dostupných faktov.

Prvým takzvaným bohom /mocným/ po potope sa stal Nimrod/ hebr. sloveso ma.radh =burič/, ktorý podnietil  ľudí  k vzbure /himrid/ proti Božej zvrchovanosti.  Nimrod si získal srdcia ľudí  úspechmi v bezuzdnom love zvierat a preto si dodnes  niektorí poľovníci  radi hovoria, že sú  tiež nimrodi.  Nimrod postupne zmenil pomery na zemi a nastolil tyraniu. Domnieval sa, že jediný spôsob, ako môže odviesť ľudí od bázne pred skutočným Bohom, spočíva v tom, že ich urobi trvale závislými na svojej vlastnej moci. To sa dalo dosiahnúť jedine tým, že začal stavať mestské aglomerácie, v ktorých by ľudia boli ľahšie manipulovateľní. Robil to vedome v odpore voči jasnému Božiemu príkazu, aby sa ľudia rozišli po celej zemi.  Nimrod začal stavať vežu, ktorá by siahala až do nebies a priniesla jemu aj staviteľom slávu.   Ľudia ktorí konali ochotne podľa jeho rady, považovali  podriadenosť Bohu  za otroctvo...

 

Boh preto staviteľom  zmiatol jazyky a keďže si prestali rozumieť,  prestali stavať vežu.. Nimrod odišiel  z Babylonu rozširovať  svoju ríšu na územie Asýrie kde postavil Ninive a ďalšie mestá. Hlavným božstvom Ninive sa stala  Ištar, bohyňa lásky a vojny.   Nimrod sa  neobmedzoval  iba na lov zveri a stavbu miest,  ale stal sa známy nastolením kráľovstva, ktorým  spojil zlomky roztrieštenej patriarchálnej vlády a sám sa stal  ich jedinou hlavou a pánom a to v odpore proti Bohu. Tak sa začalo na zemi modlárske uctievanie ľudí a  ich politických dynastií...

 

Jedným zo štyroch miest, ktoré tvorili počiatok Nimrodovho kráľovstva v zemi Sineár, bolo mesto Ur /Erech. / Genezis 10:10, 11/  V kráľovských hrobkách v Ure našli archeológovia mnoho predmetov zo zlata, striebra a iných drahocenných materiálov. Dávni sumerskí králi a kráľovné tohto mesta boli pochovávaní spoločne s družinou svojich sluhov a slúžiek. Ur ležal na západ od dnešného riečišťa Eufratu asi 200 km juhovýchodne od Babylona, hlavného kráľovského mesta Chaldejskej ríše. Chaldejský Ur sa stal  strediskom obchodu, prepychového neviazaného života  a uctievania mesačného boha Nanna /Sina/.  Archeológovia  v doteraz odhalených rozvalinách starobylého mesta Ur,  našli  dodnes najlepšie zachovalú chrámovú vežu  - zikkurat dlhý 61 m, široký 46 m, vysoký 21 m. /Jozua 24:2/  V Ure žil aj patriarcha  Abrahám, ktorý je v Biblii nazvaný ako „otec tých, ktorý majú vieru“. /Rimanom 4:11/  V roku 1943 p.n.l.  Abrahám aj so svojou rodinou, na Boží príkaz opustil mesto  Ur. /Genesis 12:1, 22:18/ Skutočný  Boh tak  oddelil od seba dve tajuplné línie vládcov zeme, dynastiu semena hada /Satana/  a dynastiu semena Božej ženy. /Lukáš 12:32, Galaťanom 3:16,29/

 

Nimrod zomrel násilnou smrťou a Babylončania k nemu prechovávali úctu ako ku zbožštelému zakladateľovi Babylonu. V ich očiach  predstavoval  boha  Marduka.  Neskoršie bolo jeho vlastné meno „Marduk“ nahradené titulom „Bela“   /majiteľ, pán/ , a nakoniec bol bežne označovaný ako Bel . Jeho manželku ľudia nazývali Belit/pani/. S postupom času sa počet bohov Babylonskej ríše začal zväčšovať. Panteon mal nakoniec rôzne triády bohov. Jedna z trojíc bohov, sa skladala z boha mesiaca Sina, z boha slnka Šamaša a z bohyne plodnosti Ištar, ktorá bola milenkou alebo manželkou Tammuza. Tammuz je v sumerských textoch nazývaný Dumuzi a je považovaný za manžela alebo milenca bohyne plodnosti Inanny /babylónskej Ištar/. Dumuzi bol pôvodne kráľ Uru, ktorý bol po smrti prehlásený za boha. Jeho ľudská podstata je potvrdená výňatkom  z mytológie, v ktorej Dumuzi hovorí Inanne „Povediem ťa do domu svojho boha “.  Tak by asi žiadny boh nehovoril...

 

Bohovia a bohyne teda neboli ničím iným ako ľuďmi, ktorí medzi sebou bojovali, milovali sa a dokonca umierali ako Dumuzi . Dumuzi  je v sumerskom náboženstve zbožštený rovnomenný polomýtický sumerský kráľ  prvej uruckej dynastie . Dumuzi /Tammuz/ bol bohom vegetácie a plodnosti, milenec a manžel Innany /Ištar/. Podľa mýtov zostúpil do podsvetia a vrátil sa na zem, čo malo byť vysvetlenie pre striedanie ročných období. Ako pôvodne sumerský boh bol neskôr aj akkadským, babylonským a asýrskym bohom a aj vzorom viacerých bohov staroorientálnych národov a nielen ich, protože  uctievanie Dumuziho, Tammúza , sa  rozšírilo po celom svete.

 

Zikkurat v Ure na obr. / v preklade vrch boha, nebeský vrch, dom siedmich pásiem/ , bola  vysoká chrámová veža a s pravouhlým (štvorcovým alebo pozdĺžnym) alebo kruhovým pôdorysom, s 3-7 terasovitými stupňami členenými výstupkami a ústupkami so stenami smerom nahor a s malou svätyňou na vrchole veže. Svätyňa bola natretá modrou farbou alebo obložená modrými tehlami a slúžila ako miesto kultu, častokrát pohlavného , tak ako to bolo aj v prípade Tammuza. V sumerských textoch  Dumuzi/Tammuz,  bol  považovaný za  manžela alebo  milenca bohyne plodnosti Inanny / Ištar.  Tammuz bol pôvodne prvý  kráľ urskej dynastie kráľov, ktorý bol po smrti prehlásený za boha.

 

Nič nové pod slnkom. Egyptskí faraoni boli takisto prehlásení za bohov a na znak moci nad životom a smrťou nosili stále so sebou takzvaný krux ansata, obrátený kríž spojený  s kruhom. Zaujímave  je, že aj zmluvný ľud z času načas podľahol uctievaniu Tammuza.  Prorok Ezechiel dostal v Babylone počas  svojho vyhnanstva  videnie, v ktorom Jeruzalemské ženy trúchlili nad Tamuzom. Zdvíhali pritom k svojim ústam odporný symbol v podobe ratolesti a bozkali ho s plačom. /Ezechiel 8:1,3,14/ Tammuz bol dokonca označený ako  čtvrtý mesiac v Židovskom kalendári. Nič zvláštne, veď dodnes sú používané  v kalendároch v mnohých jazykách názvy  mesiacov pomenovaných po rímskych bohoch Janovi a Martovi, po bohyni Juno a cisároch Juliovi a Augustovi. Keďže sa jednalo o bohov vymyslených ľuďmi,  o  zbožštených ľudí,  nebolo pre rímského cisára Aureliána zjednotiť slavenie zímného slnovratu a bohov s tým spojenými ako boli Appolo, Attis, Baal, Dionýs, Helios, Herkules, Horus, Mithra, Osiris, Perseus a Theseus do jednotného názvu Natalis Solis Invicti, čím všetci Rimania mohli slaviť svoj sviatok v  ten istý deň spoločne s kresťanmi na deň Vianoc, ako sviatok Božieho narodenia.

 

Zaujímavosťou  je, že  začiatočné písmeno mena Tammuza /Tau/,  sa písalo v podobe ležiaceho kríža a tento mystický kríž  bol dlho používaný ako symbol uctievania už  v prekresťanskej dobe..  Hoci nie je prirodzené, aby vražedný nástroj, ktorým  bol  niekto zavraždený, bol predmetom  uctievania, v  kresťanstve sa križovanie a uctievanie kríža /Tau/ stalo  bežné. Prečo asi? V kresťanstve sa nad tým nikto nepozastavuje, takisto ako nad  celou históriou prekrytých božstiev a bohov počnúc Dumuzim, Tammuzom, Innan, Ištar, Diom, Zeusom, a  končiacim  Dominus Dei. Všetci  bohovia majú  jeden a ten istý pôvod a celú históriu ľudstva sledujú octievanie  jedného a toho istého  vládnuceho rodu, ktorého začiatky siahajú až k počiatkom ľudskej civilizácie,  akú ju poznáme dnes. Dynastie ich  kráľovských potomkov  skryté  pred očami verejnosti  manipulujú dodnes nielen náboženstvom ale aj  politikou a  obchodom. Veď žiadny obchodník sa netají tým, že práve obdobie Vianočných sviatkov je zdrojom ich najväčších ziskov.

 

Keď sa lepšie obzriete okolo seba, všade okolo nás sa nachádzajú posvätné symboly náboženstiev, ich bohov a kultov, ktorými sa snažia vládnuce politické elity za oponou oživovať rôznymi spôsobmi svoju  moc. Medzi verejnými prejavmi ich manipulatívnej moci  dominujú posvätné  stĺpy v podobe  obeliskov.  Obelisk je vysoká, úzka, štvorhranná a na konci sa zužujúca pamätná stavba, ktorej koniec býva v tvare pyramidy. V starovekom Egypte boli obelisky asociované s večnosťou a pripomínaním.Obelisky nájdeme v každom veľkom meste sveta. Najznámejši kultový symbol  je na Petrovom námestí vo Vatikáne, v centrálnom parku vo  Washingtone, na námestí Concorde v Paríži  aj v  Tween City v Londýne. Okrem pripomínania si  náboženských  a politických sviatkov je pred nami jeden z ich najväčších kultových sviatkov, olympijské hry v Londýne, ktoré sú nielen pozostatkom  najdôležitejších sviatkov  Olympie,  ale aj ich  novodobou poctou a oslavou boha Dia. Počas hier vyhlasovali v Grécku „boží mier“, kedy sa nesmelo bojovať. Ako dopadne svetový „boží mier“ počas roku 2012? Uvidíme. Podľa oznámenia ministerstva obrany Spojeného kráľovstva  má na  bezpečnosť účastníkov olympiády   okrem polície a usporiadateľov dohliadať ešte 13 500 vojakov. Ak sa  svetový „boží mier“ a bezpečnosť nepodarí  zachovať,  náboženstvá, ktorých bohov  vymysleli  ľudia skončia v hanbe. / 1. Tesal. 5:3/ Našťastie náboženstvo, ktoré zjavil Boh,  s nami zostane navždy.

 

S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“

 

Peter Balog